OPUS V. [Nulový bod]
(01.04.2012)
Snehové vločky poletovali za oknom ako pierka z roztrhaných labutích krídel.
Následné slnečné mrknutia ich roztápali a oni mizli akoby tu ani nikdy neboli.
Neboli,
vtedy to tak nebolí.
Odchádzam,
uzatváram ďalšiu trpkú životnú skúsenosť.
Som vďačná
za tvrdé pády k zemi !
Ostáva po nich zjazvený chrbát,
no nik nevidí tie jazvy.
Je mi ľúto tých nádherných hôr, ktoré plačú k nebu.
Nerady ma nechávajú samu.
Prikryté tenkou perinou nevinnosti,
prinesú trocha radosti.
Zadržala som slzu zas,
nad tou kopou krás.
...
Toto je koniec,
a zároveň začiatok.
Nulový bod.
Bodnutá
vstávam a pokračujem v púti.
Slobodná
dušou, telom, myšlienkami.
Kam ísť (?)
Neočakávam nič konkrétne.
Mám plán
a uvidím, čo ponúkne.
Najdôležitejší bod plánu je
byť ŠŤASTNÁ.
Budem ŠŤASTNÁ.
Som ŠŤASTNÁ !
Odteraz a naveky.
V každom tichom náreku,
tichom vzlyku,
nájdem potôčik šťastia a útechu,
že po mučivých bolestiach
spasená
navždy zaspím
v LÁ(s)KAVÝCH
radostiach ...