Posledný závoj zahmlenia
„Ak krv ochutnala, mala by rozumieť.
Hla duša zblúdilá, pravdu prehliadla.
I možnosť bude posledná..."[1]
Všetko do seba dokonale zapadá ako puzzle. Ja som tu, pretože práve tu mám byť. Takmer som sa rozosmiala sama na verejnom priestranstve. Sledovala som animované špirály na fľaške od Kofoly a všetko zrazu dávalo zmysel. Viete, čo je špirála (?) Kolobeh života. Je na každej osobe, aký si vytvorí postoj k životu, ako ho bude prežívať, čo ju ovplyvní a do akej miery. Nie som úplný blázon, a preto som si toto pozitívne spoznanie a pochopenie radšej nechala prúdiť telom potichu.
Viem, prečo som tancovala na tej lúke. Mesiac v splne mi dával silu a moje telo bolo zmietané prírodnými silami. Bolo nás tam viac. Oheň tlel do výšky až k mesačným náladám. Vietor pokojne dopĺňal našu neobvyklú komunitu. Prsty mi kŕčovito vytáčalo v rytme nočného poblúznenia. Splývala som s nekonečnom a večnosťou. Ohenné prstence nás šteklili na nohách, no nepálili. Celá táto situácia uletenej mysle sa odohrávala v čase, kedy som nemala na nič myslieť. Hlboká noc v hlbokom lese. Tancovali sme na ticho prítomnosti. Svetelné mušky sa pohrávali s mojimi vlasmi a ja som vedela, že toto je len začiatok zázraku. Dokonalá harmónia. Dokonalá sloboda. Pochybovala som, no potom som uverila a sneh sa roztopil z mojich vlasov sám. Tenkými potôčikmi stiekol mojou pokožkou až ho zem vsala. Póry jasne zachytili spomienku do pamäti. Zabudnúť na utrpenie by mohlo spôsobiť jeho navrátenie.
Spomínam si na všetko dobré i zlé. Naučil ma tvrdosti života i sile vášne. Netradičnej impulzívnej sile lásky cez slzy.
I. impulz
Hudba hučala. Dali sme sa do reči. Veľa vodky pretieklo, keď ma zdrapil za krk, pritlačil ku stene a násilne pobozkal. Neverila som jeho vodkovým rečiam. Uverila som. Padla som na kolená už po týždni.
II. impulz
nastal, keď ma prehol cez kreslo a vzal bič. Moja vnútorná bolesť sa zhmotnila vo fyzickú a vyplavila sa zo mňa záplavou slasti. Vraj som príliš submisívna.
III. impulz
prišiel s ochutnaním jeho krvi. Priveľa utrpenia v takom malom obsahu smrteľnosti. Nestihla som ho stráviť. Ľudský organizmus údajne krv ani nespracuje, a práve preto došlo k
IV. impulzu.
Opantaní kvalitou fialovo-čierneho nápoja pravdy, začal so mnou hrať špinavé krížovky. Polo pomätená, polo pri zmysloch som nestíhala spracovať zámer. Bolo to podlé. Bolelo to. Priveľa kryštálu sa vysypalo mojimi lícami k zemi. Pery zachytili kus ostria a krvácala som zaživa. Egoizmus ublíženej duše však zvíťazil a Uzavrel sa ešte viac.
V. impulz
spôsobil pád → absolútne zlyhanie každej čiastočky energie, ktorá zhmotňovala moje bytostné telo na Zemi. Bola som na zemi, reálne. V zemi, existenčným prežívaním. Opustili ma posledné zvyšky túžob - Múzob, až za hrob.
VI. impulz
Ignorancia ako vrchol všetkej nenávisti. No comment !
VII. impulz
Prišiel od úplného zablúdenia v priepasti, ktoré si vynútilo, aby som sa nad to povzniesla. Prehrýzla som sa cez bolesť toho krutého štrkoviska na krídlach a s jediným povzdychom som sa odrazila späť k lúčom mesačnej noci. Prijala som svoju súčasnosť za konečný a trvalý stav večnosti. Začala som nevšímavosť voči bolesti a ťaženie ku šťastiu.
VIII. impulz
Pomaly badám zmeny auristického preciťovania vlastných farieb. Slnko svieti intenzívnejšie na miazgu môjho života. Dni sú svetlejšie, noci jemnejšie. Mesiac ma plní energiou nekonečna. Keď ôsmy impulz uložíme spať do prúdu podvedomia, stane sa nekonečným. Ležatá 8 je predsa znak nekonečna. Súvisí to s tými špirálami na Kofole. Jednoduchý moment v živom dni dokáže dokonale prebudiť. To je cesta k deviatemu impulzu.
IX. impulz
Opäť prekážka či skúška. Asi skúška správnosti. Vesmír sa ma pýta: „Skutočne si sa rozhodla byť šťastná?" Nestihnem odpovedať. Poslal mi prechladnutie. „Že ďakujem, neprosím.": si pomyslím. Za posledný rok som sa veľa naučila. Spomienky v póroch pokožky mi jasne pripomínajú kto som a kam smerujem. Cieľ je jasný, no našťastie matný a bez hraníc. Teším sa Jeho existencii. On sa teší mojej. Spojení v nekonečne sme dosiahli dokonalého pochopenia a súladu. Stalo sa. Dýchame dobro, krásu a lásku celým bytím. Formuje to našu formu. Sme krásna a vyvážená dvojica v jednom. Zmizla akákoľvek dualita, ktorá tu nebola ani predtým. Vychutnávam si vlhkej a voňavej hmly na vôkol. Je to posledný závoj zahmlenia. Po jej spršaní na moju tvár, sprší i posledný jemný svár. Chvíľu sa cítim ako blázon. Ne-slepá a vidím až teraz. Prajem si, aby videli všetci... pravdu.
A zas som roztancovala kvety pod nánosmi snehu. Snežienky sa prebrali prvé, potom sa už smelo pridali i tie ďalšie. Nedbala som na krvavé chodidlá. Príliš ľahký začiatok má príliš ťažký koniec. Cítila som vďačnosť aj za túto skúsenosť. Bylinky mi neskôr prezradili, že moja nádcha ma čistí od posledných zvyškov negatívnej energie v mojom tele, môjho tela.
X. impulz priniesol SEN
Bežala som dlhou chodbou. Mnoho dverí uzamknutých. Ľahko som otočila kľúčom a unikla som otcovi a jeho stráži. Bola som princezná s lesbickými a feministickými sklonmi. Komornú dostali. S ťažkým srdcom som ju opustila, no musela som. V desiatej komnate boli akýsi ľudia. Nestihla som si ich bližšie všimnúť. Otvorila som okno a po hrubých kamenných múroch ušla do noci. Tráva bola vlhká a studená. Iba v tenkých šatoch, nepripravená na nutnosť úteku, hoc tušila som, že sa tomu nevyhnem. Mierila som do mestečka pod hradom. Istý spisovateľ, s ktorým som si už dlhšiu dobu vymieňala korešpondenciu, prisľúbil mi pomoc. Bola som napätá. Spozná princeznú, ktorá je zablatená a strapatá (?) Napriek zvyku na prepych, nový pocit chladu, špiny a neistej budúcnosti ma napĺňal príjemnými pocitmi.
Posledný dom na kraji nášho mesta sa nachádza takmer po pravici hustého lesa, ktorý je odpradávna opradený nitkami zvestí o tancujúcich vílach. Už z diaľky som si všimla sviečku v okne. Buď ma čaká, alebo píše. Je to veľmi talentovaný mladý muž. Nesmelo som zaklopala na drevené vráta. Otvoril mi nesmierne charizmatický človek. Vysoký, štíhly, úzka tvár s jemnými črtami bola lemovaná dokonale učesanými vlasmi do malého vrkoča. Zopár nepoddajných prstencov mu padalo do tváre. Dokonca i tento prvok nedokonalosti pôsobil dokonalo.
Spoznal ma. Ani len sme sa nestihli osobne zoznámiť, zvrtol sa na päte a doniesol mi deku.
Spisovateľ: „Sadnite si, Princezná." Ukázal na nádherne zdobené zelené kreslo.
Princezná: „Šaty mám celé od blata. Ušpiním Vám to tu." Skôr ako mi podal pohár vareného vína so silnou škoricovou arómou, otočil ma jemne dotykom za boky a dotkol sa chrbtového šnurovania na mojich zničených šatoch. „Môžem?": spýtal sa. Kývla som hlavou na znak súhlasu a šaty padli na dlážku. Stála som tam obnažená len v korzete a spodnom prádle. Pripadalo mi to trochu komické. Vôbec som sa nehanbila. Ani vtedy som nemala dokonalú postavu, no paradoxne na tú dobu boli žiadané väčšie boky, úzky pás a prsia tak akurát do dlaní. Uvoľnila som si zvyšky grandiózneho účesu a masa vlasov mi padla cez ramená až k zadku. Ostal ohromený, a kým sa spamätal, vzala som si horúci nápoj a jemne som si srkla: „Ďakujem Vám." Sadla som si do kresla a zakryl ma dekou.
Pochopiteľne sa niečo muselo stať. Napätie by sa dalo krájať iba ostrou dýkou. Ako mi napravoval deku, jemne drgol do nápoja a celý opojný mok sa vylial cez prsia, po korzete, po deke, až k jeho nohám. Teraz som už nevydržala a rozosmiala som sa. Rýchlo som vstala a naznačila mu, nech mi uvoľní saténové šnurovanie v prednej časti korzetu. Pochopil. Sfúkol svietnik nad rozpísanou básňou a malú izbietku už osvetľovalo len mdlé svetlo z dohorievajúceho kozuba. Kvapky nápoja pravdy mi stekali hruďou až k pupku. Šteklilo to. Spisovateľ bol paralyzovaný súčasným javom. Ticho pozoroval kvapku po kvapke. Nieee, neskočil po mne v zápale vášne! Vzal atrament a pierkom obkresľoval vínne línie. Ľahla som si na zem ku kozubu. O nejaký čas boli moja hruď prsia i brucho súčasťou červeno-čiernej konárovej sústavy smutnej vŕby. Okolo pupka mi nakreslil špirály života. Vtedy som pochopila iba časť pravdy. Pre svoj rozmarný svetonáhľad som nevidela viac. Ó, ľudskosť, aká si slepá! A potom som mu ušla k tým vílam. Tancovali sme na ticho prítomnosti. A potom som sa znova musela narodiť, aby som pochopila...
XI. impulz je v znovuzrodení, ktoré je posledné a prináša Pravdu. Pravda prv bolí, neskôr odpútava od pozemskosti, záverom prináša dokonalú harmóniu a dokonalú slobodu. Pravda je vo večnom kolobehu pádu a vzletu. Tvoje osobné špirály určia tvoje osobné smerovanie. Môj život je plný dobra, lásky a vášne, ktorá horí nepálivým plameňom vílam do tanca. A čo tvoj (?)
KONIEC
[1] Hellmeth photography 24.2.2012 23:13hod.
