Ran(e)ná zora
Boli to dvaja krásni ľudia On a Ona.
On bol v detstve ponižovaný (dieťa rozvodu), ona vysmievaná (trochu guľatejšia polosirota).
Stretli sa ako dospelí inteligentní a krásni ľudia.
Hlbšieho citu niet.
Ale tŕne minulosti zažraté do pečene obetí ľudskosti sa prejavili.
Neustály strach a výbuchy neopodstatnených ilúzií prameniacich z prvotnej bolesti
plávali na povrchu kože ako syčiace hady.
Mysleli si, že bojujú proti svetu; bojovali proti sebe samým; proti svetlu.
Kyslá žlč sem-tam spôsobila dáviace ťažkosti a tŕne horeli a horeli a mizli.
Obaja si uvedomovali, že to odíde, len potrebujú čas.
On bol v detstve sklamaný „Priateľom", ona „Priateľkou".
Uzavreté pokusy o harmonické vzťahy, ktoré skončili na smetisku utópií... sa prejavili.
Oni stále bojovali.
Samy so sebou. Samy pre seba.
Krv v ohni opantávala zdravé úsudky ľudských konaní
a Oni boleli.
Hlbšieho citu však niet.
Stuhnuté údy sem-tam znehybneli prirýchle mozgové impulzy a tŕne horeli a horeli a mizli.
Po strastiplnom zápase obaja stratili krídla.
Po nočnej more a ran(e)nej zore im vyrástli nové.
Vtedy prišli na to, že vyhrali.
Zlo neexistuje. Je to iba nedostatok dobra (povedal istý veľmi múdry filozof).
Všetko trápenie posunulo ich duše viac k sebe.
Splývajú.
Pohladili si vzájomne vrásky z lásky a plávali v slzách nového dňa.
Freud nás síce múdro poučil, že všetky komplexy pramenia v detstve,
no zabudol podotknúť, že Láska je silnejšia ako všetky „exy" včerajškov.
Sú to dvaja krásni ľudia On a Ona.
Hlbšieho citu niet...
