Slnko už dávno stratilo éter
Kráčam lúkou z vaty. Necítim kroky, ani konzistenciu povrchu. Je to zeleno-fialová vata. Fialové kvietky odrážajú lúče slnka. Ktorého slnka? Márne ho hľadám. Slnko už dávno stratilo éter. To svetlo, čo vyžarujú kvety, to bude asi rádioaktivita. Dokážem sa s tým zmieriť. Alebo to tak nie je (?)
Bežím dolu kopcom. Necítim nohy, necítim kroky. Vatová lúka razom končí a cez priamku predo mnou začína pole plné blata. Už ani ten odlesk rádioaktivity, ani náznak svetla. Obďaleč uvidím schátralú stavbu domu/polomŕtve osobné telo niekoho. Moje (?)
Vzdušnými krokmi podídem k domu. Vybité okná, izby bez okien, tmavá chodba, zamknutá izba 2x2 metre... Bež!!! Kam? Udieram svoje obnažené telo o kedysi biele steny a snažím sa uniknúť... sama pred sebou, pred svojím podvedomím, ktoré ma neúprosne prenasleduje, nielen v noci.
*
Stojím pri starom renesančnom kaštieli. Nádherné šaty ma netešia a melancholicky sledujem okolité bažiny. Niet úniku. Slnko už dávno stratilo éter. Vietor, vietor mi zmýva slzy, ktoré samovoľne vpíja zem pod mojimi nohami. Prečo plačem?
Bolo to dávno. Niektorí zo životov. Nespomeniem si. Bola som krásna a nešťastná. Takto sa to vlečie už dlho. Každý jeden život. Vášnivo sa snažím prežívať danú realitu každou bunkou svojho tela. Po čase príde rezignácia, sklamanie, utekám... niekam; osamelo a zlomene dožívam a chovám zbytky svojich človečenských záležitostí. Sme tu len samy pre seba. Som tu len sama pre seba. O tom som sa presvedčila po dlhom čase existencie v životoch.
*
Raz tu bol On. Neskutočne nádherný bledý tvor. Stáli sme na čerstvom snehu. Bosí. Pukala mi pokožka od mrazu, no necítila som chlad. Krv, stekajúca po čiare srdca, ma hriala.
Vzal ma za zápästie a spojil nás navždy v jedno. Dúfal v to. Moje zasolené oči mu však prezradili, že musím ísť. Otočila som sa mu chrbtom. Zmizol, aby ma nevidel zmiznúť. Zmrznúť pre ďalší život. Slnko už dávno stratilo éter. Odvtedy sa hľadáme a osamotene blúdime snami.
*
Je to len druhý deň medzi štyrmi stenami a idem sa zblázniť. Uvedomujem si seba viac ako inokedy. Výpary z vonných tyčiniek. Bolí ma hlava. Som sama; osamelá, osamotená. Spoločnosť mi robí 200 pseudopriateľov na Facebooku. Lajky, statusy, kraviny... a každý je aj tak zvedavý len sám na seba. Každý je sám.
Novodobý individualizmus z nás robí otrokov vlastného narcizmu.
Slnko už dávno stratilo éter.
Dnes na nás svieti počítač.
