Broň - srdce či sval
Na počiatku bolo ticho.
V tme slepej i to
čo skríklo náhle stíchlo;
a v ozvenách medzi priečeliami chrámu
čo delia zvon od veže k priecestiam žiaľu
spojené len nemým hlasom,
prítomnosť zahrá sa s časom,
čo utekal pred nami vo vlastných slučkách,
v labyrinte zopnutých rúk skrývajúc sa,
Čo keby už nik hrad na červenej pôde nestaval?
Čo keby bila bez zvona každá kostolná veža?
Čo keby s´ každý vzdal nádeje a druhým vysmieval?
Ranný štebot škovránkov v poli
rozčerí záhyb čiernej smoly,
i Matky Zeme poklady
sklonia na kolená zraky,
keď osloví súhvezdia Orionov pás
kde nebeská serenáda hriech nepozná
v to ráno, v ten deň mráz ma páli
v svale tlejúcom žily mi rozpáli
Broň - srdce či sval?
Otázka možno hodná na povraz
odpoveď darujúca veštcovi na živobytie peniaz ( vyňať tento verš )
Čo keby už nik nestál o to, čo mení zrná v majestát?
O to, čo mení nás v bytosti, čo zbavuje nás hnevu i cnosti?
Čo keby sa už prestalo dívať po tom, o čom druhý smie len snívať?
Spomienka pochovaná,
tlejúca v kalných vodách myslí,
kde aj tichučká jaskyňa má svoj význam,
tam pochmúrnosť zamkni;
kde oheň hnevu môže vídať len osoba tebou zvolená;
letia sa skrývať denná túha a nočný prízrak,
netúžiac na povrch sa vyňať
Na počiatku bolo ticho
v tme slepej i to čo skríklo náhle stíchlo;
…
Na sklonku dňa zaklope na okná poklesok,
v surme výkriku pomätencov zrodí sa nežnosť;
Matka nad dieťaťom zapáli sedem voskovíc
Amen strestá tiene vierolomných
svätci hriešni zhynú pod krížom z Golgoty,
neverných pochovajú plamene Sodomy;
poznatky zhrdzavejú v bronz,
v čele bude stáť neznáma rada myšlienok,
v smelý sval prerodí sa pulzujúci jazyk úprimnej mysle,
v krištáľ len nevinné srdce
