Nov
Vo vyšnej veži,
tam kde nik nespí,
kde len mesiac so smutným pohľadom
svetlo namieri,
tam kde holuby prespávajú s odhadom
chladné mrzké dni,
hľadáš útočište s odkladom
na rozklad pre svoj pocit nehy
Hľadajúc smútok,
odopierajúc si krv z líc
prežívaš útok
na tajuplný nočný chtíč
Ťažšie v koči noci sediac,
keď nov s tvárou oparu samoty prie
Zapriahni koč hviezd a obleť slnko i nov,
ponorená pod hladinu rieky snov.
Čo bolí, zahojí len podvedomie slov
Ľahšie býva na úsvite dňa,
keď vieš, že trpká noc už viackrát nepríde
Otvorené rany kam fúka ranný vietor,
so slzami v očiach vymedz si priestor,
v ktorom prežiješ i časy horkastých priekor
Žiaľ zíva slzami
padajúcimi do studne,
keď myšlienka na hriech
v tvojom lone rudne,
tam kde všetkému zrod počína,
hriech,
láska,
dych života, čo s neláskou ťa míňa
kolujúca v žilách,
ktorú neokúsila
ešte panna, v znamení,
i v snení
Prázdna záhaľka hviezd čo prikrýva deň,
si sľúbená preň,
od dávnych čias,
keď ešte slnko hviezdy i mesiac
nepoznali samotu, noc i nov snenia
