Sloboda a nádej
V dávnych časoch, keď kráľa sme mali,
keď z bojov zradcovia utekali,
žilo sa dobre, pod dolami-horami,
Otcovia našich krajov sami si vládli
My ovládnuť sme sa nechať dali
a sedlač biednou volať nás zvali.
Panstvo, sťa jak krkavec krúžilo
Slobodu našich predkov dusilo
V slobode žili sme len srdcami,
závideli škovránkom krídla ich.
I snili sme v lepšie časy, bratia
za sny je čas bojovať, Slovania!
Panstvo hoc pálilo naše sny v prach,
do boja za česť nás nevedie strach,
lež Sláva dávna, čo krídla dáva,
či nádej, tá vzdušné zámky stavia
Oni neštítia sa brať nám naše,
vekmi predkov bolo budované.
Zastaňme sa nášho rodu,
vydobyme si slobodu!
Sloboda a nádej, erby éry zašlej,
našej dávnej slávy i neslávnej.
Len ten, kto prizerá sa, ten je hriešny,
plynie sťa čas, spoločník naveky večný.
