Spoveď
Do večnosti kam siahajú chamtivé ruky času,
tam kam si nik zájsť
pre hranice svojich možností netrúfal -
možno pre zbabelosť v očiach,
možno pre nedostatok hrdého slova;
odvážil si sa ako jediný
pod hladinu duše až na dno nahliadnuť,
a tam s odvahou v srdci zronenom čeliť
všetkému nedbajúc na to,
čo si počneš ak minú sa ti zásoby kyslíka,
ak pohltí ťa vše objímajúca tma
každé ostré slovo davu čo vrylo sa ti do pamäti
každý svoj chybný krok, čo nenávidel si
ako zmrákajúci pocit nad ránom,
s brieždením nespovedáš sa už nikomu
len sám sebe,
sám dokážeš nájsť liek,
sám dokážeš odpustiť neúctu voči sebe
a vyliečiť tak rany
krvácajúce vodopády
čo sužovali ťa večne
sám najlepšie vieš,
čo cítiš pri písaní veršov:
Mráz v kostiach
čo preniká ti do srdca,
chvenie vnútorného hlasu
s vedomím,
že márnosť všedných dní,
ti výhľad z očí zastrela;
Spomedzi brehov pocitov a myslí,
ktoré delí od seba rieka pochybností
vybral si si vždy na križovatke života ten nesprávny.
zmietajúc sa na pomedzí dvoch svetov,
vedomý si siedmich božích hriechov,
bez viny no i tak odsúdený,
napriek tomu odolával´s v pokušení
náporu tieňov,
čo položiť chceli na lopatky tvoje meno,
blúdiaceho samotného;
aj napriek zvyšku posledných síl
čo ostávali ti,
riskoval bys aj časom nezmerateľný úsvit svetla
nechtiac vzdať sa smútku v očiach,
nechtiac vzdať sa toho, čo z teba robí človeka
nechtiac prahnúť po studni života,
nechtiac odvrhnúť posledné kúsky samého seba;
strhol si všetko zlé a
myšlienkou príkro oslobodil si hnev
opustil si čo bolo ti dané;
odovzdal si všetko, čo v duši bolo tmavé
čo ťažilo ťa ako váha sveta - spomienky prekliate;
a nárek duše topiacej sa v slzách si prenechal
tomu, čo s brezkom dňa ti úsvit života daroval,
tváriac sa akoby bol pánom,
nad spletitým osudom,
ktorý tvoríš si sám,
na ktorý nedovolíš nikomu siahnuť,
len tým, čo vryť by chceli škrabanec či šrám
ako medové spomienky
