Atlanta - New Orleans na bicykli

Mam len striedmy pristup na internet, takze sa pokusim tymto blogom vystizne zhrnut to podstatne za priblizne posledne 4 tyzdne mojho putovania. Z New Yorku som sa presunul do Atlanty navstivit mojho kamarata Brandona. Prve tri dni boli vskutku narocne, lebo sme stihli jednu narodeninovu party, koncert Thievery Corporation a Massive Attack a nakoniec pravy americky halloweensky zur. Po takejto trojdnovej opici, prazdny ako flasa od whiskey rano po party som lezal na gauci a pozeral niekam do prazdna, som zrazu dostal napad, ze odtialto by som mal dalej pokracovat na bicykli. Uz som mal dost Greyhoundov, spinavych stanic a miest. Potrebujem nejaku prirodu, volnost pohybovat sa, kam a kedy chcem. Na auto nemam a bicyklujem rad.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Tato myslienka ma okmazite prebudila z poalkoholovej letargie. Uz som sa videl niekde na kraji Grand Canyonu oprety o bike a hladiac do dialky na zapad slnka. Jasne, ze ma napadlo aj milion racionalnych dovodov, preco by som do toho nemal ist, ale odkedy som sa rozhodol pre celu tuto cestu, racio nie je to najrozhodujucejsie.

Nasledujuce dni sme s Brandonom stravili zhananim vsetkeho potrebneho na cestu na bicykli okolo sveta, a ked nie okolo sveta aspon do Patagonie. Moje vizie naberali coraz romantickejsie a odvaznejsie rozmery. Po par dnoch som mal pripraveny bike, privesny vozik a ine nevyhnutne veci na prezitie v divocine, t.j. americkom vidieku nazaciatok. Brandona to nadchlo rovnako akom mna, takze sa rozhodol pripojit ku mne na prvych sedem dni. Vytycili sme si ciel New Orleans. Brandon to vypocital uplne presne. Autom po dialnici je to z Atlanty priblizne sest hodin, takze my to na bicykloch zvladneme za sest dni. Priama umera. Dokupili sme teda este nejake jedlo a vyrazili sme na cestu.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prve dva dni boli zatazkavajucou skuskou pre moje vizie, ktore narazili na tvrdu realitu. Hned prvy den sme premokli v krupobiti, druhy den som tlacil neuverilne tazky bicykel aj s vozikom v kopcoch Alabamy a nadaval som pri tom na cely svet. Noci som travil niekde medzi spankom a snahou o uplne zakuklenie sa v spacaku a najdenie optimalnej polohy na mojej uzkej karimatke. Rana boli este tazsie, pretoze treba opustit aspon ake take teplo spacaku a vyjst do mrazu von. Moja pohodlna prdel dostavala na zaciatok riadnu lekciu. Postupne som si vsak privykol na tento zivot na bicykli. Navyse sme mierili na juh a dni aj noci boli teplejsie.

Skryť Vypnúť reklamu

Pocasie nam prialo. Modra obloha, lesy zfarbene do jesene obcas nejaka farma ci male mestecko, ktore vacsinou zivalo prazdnotou. Ludia nas zdravili a mavali z aut, ked nejake okolo nas preslo. Vsade kam sme prisli, sme sa stali stredobodom zaujmu. "Z Atlanty do New Orleans na bicykli? Taky kus cesty som nepresiel ani autom." Neveriacky krutil hlavou miestny polovnik. Na druhy den cesty, po celodennom slapani do kopcov, v mojom pripade po celodennom tlaceni bicykla do kopcov, sme dorazili na malu pumpu, ze si kupime nejake pivo a potom sa niekde konecne utaborime. Hlavne vidina piva ma drzala akotak pri zivote. "Bohuzial chlapci, toto je Dry County, tu alkohol nepredavame." Sucho nam oznamila predavacka. Ja som rozumel len to najpodstatnejsie, no alcohol a nechapavo som zizal na Brandona, ze co sa to deje. Brandon, tiez ocividne frustrovany, mi vysvetlil, ze tu na juhu v niektorych statoch maju okresy tzv Dry Counties, co su v podtsate silno krestansky zalozene komunity, v ktorych je zakaz predavat alkohol. "Vtipne je, ze whiskey Jack Daniels sa vyraba v jednom z takychto okresov," podotkol Brandon. Mne v tom momente nepripadalo vtipne nic. Pobrali sme sa teda najst nejake miesto, kde by sme prenocovali. Slapali sme znovu do kopca a ja som si prisahal, ze toto je dnes moj posledny kopec. Dalej nejdem, aj keby som sa mal zlozit niekomu na zahrade. V tom sa pristavilo oproti iduce auto. "Kam mate namierene chlapi?" vykukol spoza okna starsi chlap. 'No nasim cielom je New Orleans, ale teraz hladame nejake miesto, kde by sme sa zlozili na noc." Ak chcete, mozte sa zlozit tu na zahrade u mojho syna, je tam dost dreva na ohen, trava a budete mat viac pohodlia ako v lese. No to by bolo skvele. Dakujeme." Medzi recou sme spomenuli ako sme pochodili na pumpe a ze sme nevedeli, ze toto je Dry County. "Ono to zas nie je tak uplne dry." Chlapik sa pousmial. "Pockajte, mam tu v aute nejake pivo." Vytiahol styri plechovky piva. "Po veceri vam padne dobre."

Skryť Vypnúť reklamu

Dalsi den sme uz sice neboli v Dry County, ale tentokrat bola nedela a v nedelu sa tiez niekde alkohol nepredava. Tak sme len zizali na plne regale piv a nic sme s tym nemohli urobit. Tak blizko a tak daleko. Pred obchodom sa nam opat niekto prihovoril. Taky stary morsky vlk, brada a dlhe vlasy. A tak sme opat v beznadejnej situacii dostali pivo a zadarmo. Nuz to je osud, zkonstatovali sme. Inokedy sme zas dostali cerstve ryby od rybarov pri rieke, kde sme kempovali. Jeden sedliak nam dokonca doniesol z domu divinu. "Pockajte chlapi, moja zena dnes robila jeleninu, donesiem vam nejake poriadne jedlo." Ja som bol len rad, ze je Brandon so mnou, lebo tomuto juzanskemu alabamskemu dialektu, ktorym tu ludia rozpravaju, som nerozumel skoro nic. Brandon mi v podtsate prekladal, co hovoria do zrozumitelnej anglictiny.

Skryť Vypnúť reklamu

Po siedmych dnoch na ceste sa Brandon vratil spat do Atlanty, pricom do New Orleansu zostavalo odhadom este pat dni. Dalej som teda pokracoval sam. Niekde na ceste v Missiissipi pri mne pribrzdilo take male hrdzave auto a z neho mi veselo mava nejaky blaznivy starec. Jedine, comu som rozumel bolo pedalling. "Hej hej, slapem, mam namierene do New Orleansu." Chlapik dalej nieco hovoril a pritom sa smial a rozhadzoval rukami. "Pedalling, pedalling" Z vrecka vytiahol 5 dolarovku. "Tu mas kup si aspon pivo, ked uz tolko pedalujes." Aspon myslim, ze to povedal. "Tak vdaka." Kazdy extra dolar sa mi hodi. Najlepsie na tom bolo, ze cely tento rozhovor sme absolvovali za jazdy.

Musim vsak priznat, ze boli aj tazsie momenty, ked som zvazoval, ci budem pokracovat dalej na bicykli aj z New Orleansu. Bez Brandona som sa citil osamelo, hlavne v noci niekde v lese pri ohni a napokon so vsetkymi tymi vecami, ktore so sebou vlacim je vela starosti. Bicykel sa moze kedykolvek pokazit niekde uprostred nicoho atd. Jeden takyto kriticky moment, ked som uz planoval, kde predam bicykel, nastal jeden den. Rano som si dal za ciel dostat sa do kempoveho parku vyznaceneho na mape, co malo byt priblizne 100km. Uz ked som bol len par kilometrov odtial, spustil sa neuprosny lejak. Nezostavalo mi nic ine, len zabudnut na predstavu sprchy, prvej po asi 9 dnoch a zabocit narychlo do lesa hned vedla cesty. Narychlo som postavil stan a na co som si spomenul, som donho nahadzal a premoceneho seba nakoniec tiez. Takto som v stane, tlaciac sa s plnym batohom a dalsimi vecami stravil 24 hodin, kym konecne prestalo prsat. Vyjst aspon na chvilu zo stanu by znamenalo okamzite premoknut a namocit tym padom aj spacak a stan. Nezostavalo mi teda nic ine len tam posedavat, lezat a snazit sa spat co najviac. Na druhy den som zistoval skody. Polovica oblecenia bola mokra, vozik plny vody a najhorsie bolo, ze mi premokli vsetky mapy aj dennik. Nastastie nie az tak, ze by boli necitatelne, ale len trochu neopatrneho zaobchadzania a stal by sa ho len mokry zdrap papiera. To bola zatial najtazsia noc a den z celej cesty. Obycajny dazd, ktory normalne ani nevnimame. Po dazdi vsak opat vyslo slnko, ja som presiel tych par kilometrov do kempu, dal som si dlhu sprchu, po sprche pivo a cigaru, ktoru som nasiel na ceste, celu a este zabalenu a bolo mi opat fajn. Predaj bicykla som teda nateraz este odlozil.

Po 13 dnoch, 974 kilometroch som konecne dorazil do New Orleansu, som opat v civilizacii. Aby som to nemal prilis lahke, priamo tu v meste som este dostal defekt na kolese vozika ale ten kusok cesty by som presiel uz aj pesky. Bike si teda zatial nechavam, uvidim dokedy.

Este par slov o New Orleanse. New Orleans je iny ako ostatne americke mesta, co som doteraz navstivil. Je viac europske a historicke. Ulice su lemovane starymi juzanskymi farebne zdobenymi domami. Citit tu silny francuzsko - spanielsky vplyv a do toho sa este primiesava afro-haitska kultura. Ulice su plne ludi a barov. Na uliciach sa hra jazz, cernosski chlapci stepuju v topankach, na ktore si pripevnili vrchnak od konzervy, a stare cernosky vykladaju tarot a citaju z dlani. Atmosferu tajuplnosti mesta dotvara vsadepritomne woodoo, ktore sa tu mozno doteraz niekde praktizuje. Kto vie.

Matej Sudor

Matej Sudor

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rád sa dívam z výšky. Vtedy viac vidím. Zoznam autorových rubrík:  Veci osobnéVeci verejné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

3 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu