Po neúspešnom pokuse na Trnavskej stovke pred dvomi rokmi som sa tento rok znovu pokúsil o zdolanie 100km naraz, t.j. ďalšieho z ponuky diaľkoplazeckých pochodov u nás. Tentokrát ešte náročnejšieho 102,8km dlhého diaľkového pochodu 100 km Javorníkmi so štartom v Čadci a cieľom v Považskej Bystrici. Tento rok, v dňoch 10-11. augusta sa konal jeho druhý ročník. Čísla stovky: dĺžka - spomínaných 102,8km prevýšenie - 3800m + časový limit - 28 hodín.
Konečne sme po prašnej hrboľatej ceste prišli až na to miesto. Zastavili sme hore na útese a pred nami sa rozprestieral tichý oceán zaliaty popoľudňajším slnkom. "Matej, vitaj na Arbolitos." Usmiala sa na mňa Paola vystupujúc z auta. "Toto je moje obľúbené miesto. Často sem chodím, keď chcem byť len sama so sebou." Stáli sme vysoko na útese, pod nami narážali vlny na čierne skaliská a jemný vietor prúdiaci od oceánu do nás vdychoval svoju sviežu slanú chuť. Chvíľu sme tam len mlčky vedľa seba stáli a dívali sa do diaľky, na tú upokojujúcu nekonečnú vodnú plochu. Napravo aj naľavo od nás sa ťahali tmavé členité útesy severnej Baja Californie.
Mojim okolím sa v posledných dňoch prehnala vlna ochorení a kosí bez rozdielu mladých aj starých. Nejaký vírus lieta vo vzduchu a pravdepodobne je podporovaný zmenou a nestálosťou počasia a výkyvmi teplôt. Taká klasika, už si pomaly zvykáme na každoročné pravidelné sezónne chrípky, angíny, prechladnutia, ktoré nás na pár dní vždy uvedú do offline módu. Teda nie nás, ale vás. Mňa už tri roky nič neskosilo (klepem teraz pre istotu silno na drevo, aby som to nezariekol). Ale je to jednoducho fakt. Predtým som býval tiež vždy pravidelným maródom. Áno, už iste tušíte, že tu idem propagovať otužovanie. To si teda píšte, že idem, lebo odvtedy, ako som sa začal pred tými tromi rokmi otužovať sa mi choroby vyhýbajú. A už len to je dobrý dôvod, aby sa nad tým každý zamyslel.
Poslanec Martin Poliačik v neobvykle otvorenom rozhovore povedal okrem iného nasledovné:
Pre cestovateľa na bicykli sú veľké mestá nevyhnutnou nočnou morou. Teda hlavne príjazd do nich. Kým sa dostane do centra, musí väčšinou prejsť kilometre preplnených, rušných a smogom zamorených ciest. Americké mestá nie sú výnimkou a Houston, jedno z najväčších miest v Štátoch bol v tomto mojím najhorším zážitkom.
Vydať sa na cestu len tak bez cieľa, bez predstavy o tom, kedy sa vrátite späť a či sa vôbec vrátite. Nevedieť, kde budete o týždeň a s kým. Proste len urobiť prvý krok a nechať to na vyššiu inštanciu, na Život, nech vás povedie. Je to akési vzdanie sa životu so slovami "nech sa páči, tu ma máš, nech sa deje čo sa má." Vtedy sa vlastne ani nedá zablúdiť, pretože nikam nesmerujete. Takže logicky ani nezablúdite. Vtedy žijete zo dňa na deň a keď vás po troj dňovej opici v Atlante napadne, že ďalej budete pokračovať v ceste na bicykli, tak nad tým nerozmýšlate, ale to urobíte. Tak ako ja.
Milé dievčatá a ženy. Ak chcete byť raz natoľko krásne, aby ste to dotiahli na obálku lajfstajlového časopisu Brejk, mali by ste rovno vziať telefón do ruky a zavolať na najbližšiu plastickú chirurgiu. Tam vám vylepšia prsia, pretože s tými obyčajnými prirodzenými ženskými to na titulku stačiť veru nebude. S tými vašimi môžete tak nanajvýš poblázniť hlavy mladých (aj starších) chalanov niekde na kúpaliskách. Ale na titulku tohto časopisu, ktorý dobre vie, čo je ženská krása, tam už to bude chcieť nejaký ten tuning. A keď už budete na tej chirurgii, mohli by ste si nechať vylepšiť ešte pery troškou botoxu, nech sú pekné nafúknuté, vyrovnať, predĺžiť, či skrátiť nos, aby bol Brejk-komformný, no a nejaké tie menšie doladenia ako prirodzené opálenie zo solárka, predĺženie a odfarbenie vlasov tiež neuškodia. To už budete ale iná liga, to už vám nejaký Brejk nemusí stačiť a možno urobíte raketovú kariéru, nebojím sa pomyslieť až na... moderátorku smotánky... Jedine, že by vám bol nejaký Brejk a iné podobné skvosty publicistiky ukradnutý a vy budete spokojné aj s tými pomotanými mužskými hlavami na kúpaliskách.
Vo Wall-marte som rýchlo doplnil zásoby na ďalšie dva - tri dni v divočine južného Texasu a pohol sa ďalej smerom na západ, von z mesta. Avšak Del Rio na moje nemilé prekvapenie nie e nie skončiť. V meste si stan rozložiť nemôžem, resp. nechcem, aj keby bolo kde. Žiadneho couchsurfera som tu nenašiel a celkový dojem tohto mesta je dosť nevľúdny.
Keď som dorazil do Del Ria, už tradične som najskôr zamieril do Subway. Vždy, keď sa dostanem do civilizácie natoľko civilizovanej, že tam majú Subway, dám si poriadne natlačený footlong a sú to pre mňa po pár dňoch strávených v divočine len na ovsených vločkách, sušenom ovocí, nutelle a konzervách hotové kulinárske orgie.
Deň daňovej slobody pripadol podľa Nadácie F. A. Hayeka tento rok na 1. jún. Zjednodušene to znamená, že všetko, čo sme zarobili do 1. júna, sme odviedli štátu. Nie som ekonóm. V tomto blogu uvediem len čísla a fakty a zovšeobecnene môj laický pohľad na vec.
Už som videl dosť krajín. Na východe, západe, na juhu aj severe. Exotických, aj tých nám bližších. Všetky sú niečím výnimočné, zaujímavé, krásne a majú aj svoje negatívne stránky. Mal som aj to šťastie, že som žil v cudzej krajine. Rovno v tej najlepšej. V Kanade, v meste s najvyššou životnou úrovňou na svete, vo Vancouvri. A bolo mi tam dobre, nie že nie.
Do Atlanty som prišiel pred pár dňami navštíviť môjho dobrého kamaráta Brandona. Jedno poobedie som sa zobudil v basemente jeho domu po ďalšej prežúrovanej noci. Už tretej v poradí. Pretrel som si zalepené oči. Moje telo bolo stuhnuté a dotlačené od tvrdého matraca, na ktorom som spal. Nechcelo sa mi ísť hore, len som apaticky ležal na chrbte a prázdnym pohľadom som neprítomne zazeral na tmavý strop.
V lietadle na mňa dolieha celá ťarcha môjho rozhodnutia. Rozhodnutia, ktorým opúšťam môj doterajší život. Všetky istoty, pohodlie a mojich blízkych nechávam za sebou a idem v ústrety neznámu. Pocit ľahkosti a pozitívnej energie z posledných dní pred odchodom teraz vystriedala akási naliehavosť a stiesnenosť. Myseľ pracuje na plné obrátky. Neustále preberá zo všetkých strán, či som sa správne rozhodol, či som predsa len nemal radšej zostať doma. Či to musím riešiť takto radikálne, veď svet sa dá vidieť aj postupne, v menších krokoch. Cítim totálnu osamelosť. Už tu nie je nikto. Som tu len ja a môj život, moja cesta. Na jednej strane všetky tieto malomyselné myšlienky vo mne vyvolávajú úzkosť, na strane druhej cítim život a bytie v jeho čistej čírej podobe. Toto sa dá nazvať hocičím, len nie nudou a otupelosťou, ktorá ma verne sprevádzala posledné roky. Vypínam svoju myseľ a kompletne sa ponáram do prítomného momentu. Pozerám sa malým okrúhlym oknom pod seba na pokojný nedozierny atlantický oceán a upokojujem sa aj ja.
V spetembri 2010 som sa vydal na cestu, ktorá v mojom živote znamená veľa. Istým spôsobom som na nej stále, aj keď fyzicky som už doma a veľa spomienok už vybledlo a vyprchalo. Včera som po dlhej dobe znovu otvoril môj starý značne opotrebovaný a vskutku cestovateľský denník, ktorý mi pred cestou darovala jedná dobrá priateľka. Čítam si dažďom rozpité riadky, ktoré som vtedy písal, ponáram sa do spomienok a opäť sa vydávam na cestu. Tentokrát s istým nadhľadom vytvoreným odstupom času, ktorý som vtedy ešte nemal. Vtedy bolo všetko akútne prítomné a reálne...
Zaujíma ma mayské proroctvo ohľadom roku 2012 a celá tá vec okolo konca sveta. Koho nie? 21. december sa nezadržateľne blíži a bolo by dobré vedieť, či sa vôbec oplatí kupovať vianočné darčeky. Už dávnejšie sa mi dostala do rúk jedna kniha, ktorá vo mne ..."zarezonovala". Jej názov je "Tajomstvo starých Mayov - Kniha osudu", ktorej autorom je Carlos Barrios, historik, antropológ, šaman a člen mayskej rady starších, ktorý svoj život zasvätil pochopeniu mayskej civilizácie, kultúry a spiritualite.
Pán Ronec, pán Furin, pani Štefaničková a ostatní, ktorých sa to týka, v prípade, ak toto je pravda a skutočne ste dostali uvedené odmeny, vyzývam Vás, aby ste ich darovali (alebo aspoň primeranú časť - 50% a viac) tam, kde sa skutočne zídu. Ubezpečujem Vás, že to nie je závisť, čo ma donútilo napísať túto výzvu. Je to len do neba volajúca amorálnosť v dobe, keď nie sú peniaze už skoro na nič, a keď aj ľavicová vláda, bude musieť uťahovať opasky.
Viem, že tento blog nie je zďaleka prvým príspevkom k tejto téme. Dokonca už aj náš opäťzvolený a v súčasnosti stále prekvapivejší premiér Fico napísal článok o marihuane. Obsahovo je síce na spôsob ani ryba ani rak (nehovorí jasne o dekriminalizácií), ale snáď bude významným krokom vpred. Vieme pán premiér, že musíte byť veľmi opatrný v téme marihuany, pretože Vaši voliči Vám za tento blog asi tlieskať nebudú, ale za odvahu vysloviť Váš názor na vec máte bod k dobru. My budeme sledovať ako premeníte slová na skutky a či sa opäť téma dekriminalizácie marihuany potichu nezametie pod parlamentý koberec.
Včera som bol na proteste proti Gorile. Aj keď som nerád súčasťou davu a ešte neradšej potenciálnej davovej hystérie a násilností. Dav sa často zvykne zvrhnúť na niečo masovo-primitívne, kde je rozumné uvažovanie a vyjadrenie názoru pošliapané a udupané "davovou psychózou" (nič lepšie mi nenapadlo). Navyše tá kosa včera! A keďže som tam nemienil piť ani zahrievať sa príležitostným vandalizmom a násilnosťami, tak som na seba celkom hrdý, že som tam vydržal tak dlho.
Asi pred týždňom mi zavolal kamoš s otázkou, čo robím cez víkend a či nechcem ísť na Trnavskú stovku. "Trnavskú čo? Trnavskú stovku." Je to turistický pochod z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom a stovka sa to volá preto, lebo trasa má sto kilometrov. "Jasné, idem, znie to dobre", súhlasil som ľahkovážne, nevediac presne do čoho sa púšťam. Mišo mi poslal link a ešte pár článkov, z ktorých som sa podrobnejšie dozvedel, čo ma to vlastne cez víkend čaká.
Po dlhom case som sa opat konecne donutil k sadnutiu za pocitac, aby som pokracoval v pisani blogov. V tejto chvili som v Mexiku, vo Veracruz a medzi poslednym blogom a dneskom ubehlo vela casu. Videl som vela miest, stretol vela ludi, zazil toho dost a bola by skoda, keby som o tom nenapisal.
