Po neúspešnom pokuse na Trnavskej stovke pred dvomi rokmi som sa tento rok znovu pokúsil o zdolanie 100km naraz, t.j. ďalšieho z ponuky diaľkoplazeckých pochodov u nás. Tentokrát ešte náročnejšieho 102,8km dlhého diaľkového pochodu 100 km Javorníkmi so štartom v Čadci a cieľom v Považskej Bystrici. Tento rok, v dňoch 10-11. augusta sa konal jeho druhý ročník. Čísla stovky: dĺžka - spomínaných 102,8km prevýšenie - 3800m + časový limit - 28 hodín.
V lietadle na mňa dolieha celá ťarcha môjho rozhodnutia. Rozhodnutia, ktorým opúšťam môj doterajší život. Všetky istoty, pohodlie a mojich blízkych nechávam za sebou a idem v ústrety neznámu. Pocit ľahkosti a pozitívnej energie z posledných dní pred odchodom teraz vystriedala akási naliehavosť a stiesnenosť. Myseľ pracuje na plné obrátky. Neustále preberá zo všetkých strán, či som sa správne rozhodol, či som predsa len nemal radšej zostať doma. Či to musím riešiť takto radikálne, veď svet sa dá vidieť aj postupne, v menších krokoch. Cítim totálnu osamelosť. Už tu nie je nikto. Som tu len ja a môj život, moja cesta. Na jednej strane všetky tieto malomyselné myšlienky vo mne vyvolávajú úzkosť, na strane druhej cítim život a bytie v jeho čistej čírej podobe. Toto sa dá nazvať hocičím, len nie nudou a otupelosťou, ktorá ma verne sprevádzala posledné roky. Vypínam svoju myseľ a kompletne sa ponáram do prítomného momentu. Pozerám sa malým okrúhlym oknom pod seba na pokojný nedozierny atlantický oceán a upokojujem sa aj ja.
Asi pred týždňom mi zavolal kamoš s otázkou, čo robím cez víkend a či nechcem ísť na Trnavskú stovku. "Trnavskú čo? Trnavskú stovku." Je to turistický pochod z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom a stovka sa to volá preto, lebo trasa má sto kilometrov. "Jasné, idem, znie to dobre", súhlasil som ľahkovážne, nevediac presne do čoho sa púšťam. Mišo mi poslal link a ešte pár článkov, z ktorých som sa podrobnejšie dozvedel, čo ma to vlastne cez víkend čaká.
Fakty: 4300km, 4 casove pasma, 2 mesiace na sedle bicykla, 8 statov (Georgia, Alabama, Mississipi, Lousiana, Texas, New Mexico, Arizona, California). Zaciatok Atlanta - koniec San Diego. Po vyse mesiaci cestovania autobusmi z jedneho velkeho mesta do dalsieho som v Atlante dostal spontanny napad pokracovat dalej v mojej ceste "okolo sveta" na bicykli. Uz som mal dost sedenia v autobusoch a staniciach, dost ruchu velkomiest. Potreboval som cerstvy vzduch, slobodu, prirodu a otvorenu krajinu. A tiez trochu pohybu. Problem cestovania po Spojenych statoch je ten, ze tu verejna doprava nesiaha ani po paty tej nasej v Europe. U nas chodi autobus do kazdej Hornej dolnej aspon raz denne. Tu sa dostanete maximalne do vacsich miest. V Amerike jednoducho potrebujete vlastnu ride. Na auto alebo motorku nemam rozpocet, tak som musel siahnut po niecom lacnejsom. Bicykli. Navyse precestovat Staty na bicykli je vacsie dobrodruzstvo a vyzva ako motorizovane.
Mam len striedmy pristup na internet, takze sa pokusim tymto blogom vystizne zhrnut to podstatne za priblizne posledne 4 tyzdne mojho putovania. Z New Yorku som sa presunul do Atlanty navstivit mojho kamarata Brandona. Prve tri dni boli vskutku narocne, lebo sme stihli jednu narodeninovu party, koncert Thievery Corporation a Massive Attack a nakoniec pravy americky halloweensky zur. Po takejto trojdnovej opici, prazdny ako flasa od whiskey rano po party som lezal na gauci a pozeral niekam do prazdna, som zrazu dostal napad, ze odtialto by som mal dalej pokracovat na bicykli. Uz som mal dost Greyhoundov, spinavych stanic a miest. Potrebujem nejaku prirodu, volnost pohybovat sa, kam a kedy chcem. Na auto nemam a bicyklujem rad.
Sedim v Central parku a po dlhsej dobe som konecne opat otvoril dennik a pokracujem v pisani, aby som zdokumentoval udalosti priblizne za posledny tyzden. Z Toronta som dalej pokracoval Greyhoundom do Chicaga. Na americkej hranici, kam sme prisli uprostred noci, sme museli vsetci vystupit z autobusu a ist na pasovu kontrolu. Bol som trochu nervozny, pretoze uz sa mi raz stalo, ze mi nedali viza. Vtedy to bolo vo Vancouveri, mal som este stary pas a pracovnicka na konzulate mi len sucho oznamila, ze nemaju zaruku, ze z Ameriky odidem, resp. ze sa vratim naspat do Kanady. Vraj nemam v Kanade dostatocne zazemie, aby som sa tam naspat vratil.
Tentokrat nastupujem na Greyhound bus linka Toronto - Chicago. Chalan, co nakladal batozinu si zlozil sluchatka z usi a zaceril sa na mna. "Vidim, ze mas tricko Gogol Brodello. Prave ich pocuvam." Toto sa mi poslednu dobu stava dost casto. Ludia ma oslovoju na uliciach, v dopravnych prostriedkoch, v hosteli...." I like your t-shirt."
Po 55 hodinach jazdy autom som konecne dorazil do Toronta. Planoval som si kupit nejake lacne auto, ale nakoniec som to vyhodnotil, ze je to nad moje financne pomery. Niezeby sa nedalo zohnat nejake male auto za dobru cenu. Do 1000$ sa da bez problemov kupit nieco pojazdne, ale dalsich minimalne 1000$ stoji poistka, bez ktorej sa tu jazdit neda. Tak som si vo Vancouveri cez Craigslist nasiel chlapika, ktory isiel az do Toronta a hladal ludi na zvezenie, pricom by sme si rozdelili naklady na benzin.
Jeden den na ceste do downtovnu ma v Skytraine (nieco ako metro ale jazdi to vo vyske nad zemou a nema to vodica) chytil revizor. Listky su tu na nase pomery drahe a ja som nechcel vyhadzovat peniaze na veci, ktore nie su uplne nevyhnutne (pivo, cigarety, obcas nejake jedlo).
Ked pisem tieto riadky, sedim prave v lietadle letiacom niekde nad atlantikom. Pozeram sa cez okno, ci neuvidim nieco zaujimave, ale pod nami je len suvisla pokryvka oblakov az po horizont, kde sa stretava s modrou oblohou. Asi 150 kilovy pokerovany Nemec, ktory sedel vedla mna si nastastie presadol inde a tak si robim maximum pohodlia, co mi dve sedadla mozu poskytnut a ponaram sa do svojich myslienok.
