Mam rad ten pocit, ked som v pohybe. Ked idem odniekial niekam. Ani nie pre to miesto, kam smerujem, ale pre samotnu cestu. Cesta je pohyb, opak stagnacie. Mozno aj preto som sa rozhodol pre cestu, na ktorej zaciatku teraz stojim. Aj ked teraz zrovna sedim. Cestu, ktora nema konkretny ciel, konkretne miesto, ale cielom ktorej je samotna cesta. Mojim hrubym a hmlistym planom je cesta okolo sveta. Nieco na sposob: prilet do Vancouveru, odtial smerom na vychod do Rocky mountains, odtial dalej na juhovychod smer USA, konkretne New York. Medzitym kupit lacne ojazdene ale superspolahlive auto, tak do 1000 $. Z New Yorku na tomto spolahlivom aute na roadtrip po USA na zapadne pobrezie. Potom do Mexika, odtial na Kubu, Karibik, more, (mam v plane konecne si zaplavat s delfinmi), plaze, kokosove orechy... Ked uz budem mat dost mora, pojdem dalej na juh Kolumbia, Peru, Bolivia, Chile, Argentina (v ohnovej zemi budem s gauchami jest steaky a pit mate) a potom a potom... potom uvidim. Takze toto su moje jasne a konkretne predstavy, ktore ja sam beriem so slusnou davkou rezervy. Realita moze byt uplne ina, mozno uz o par tyzdnov si poviem, ze ma to nebavi a som doma, alebo mi ukradnu aj to malo penazi, co mam alebo sa mi nieco stane alebo alebo... Realita je taka, ze teraz sedim v lietadle do Vancouveru a neviem ani co bude o tyzden. Je to sice neistota, ale je to zaroven aj velka sloboda. Proste sa budem riadit tym, co mi pride do cesty. Vsetko je otvorene.
Tato tulacka idea vo mne driemala uz par rokov. Niekedy ozaj len driemala ale z casu na cas sa hlasno ozvala a posledny rok bola coraz viac najstocivejsia. Nemala to ale vobec lahke, lebo rozum si stale vymyslal rozne racionalizacie, dovody a odklady a snazil sa ma odhovorit od mojho sna. Je to blaznivy a v podstate nerealny napad. Je to nebezpecne. Nemas dost penazi. Najskor si musis nasetrit tolko a tolko penazi. Ked som tolko uz mal, bolo to zase malo. Aky to ma vobec zmysel takto sa tulat atd atd.
Na druhej strane moj racionalny zivot, praca od 9 do 5, pohodlie a sama istota ma vobec neuspokojoval. Stereotyp, nervozita, nuda, frustracia, vnutorny nepokoj a prazdnota. Akoby moj zivot nemal zmysel. Niekde v hlbke som citil, ze zivot je o niecom viac ako len o povinnostiach, praci, pohodli a istotach. Tento boj rozumu a srdca dna 25. augusta 2010 definitivne vyhralo srdce, ked tomu vyrazne dopomohla vypoved, ktoru som v praci dostal. Ci to bolo stastie alebo naopak, ukaze az cas. V tom momente som sa rozhodol, ze IDEM. Uz nemienim dlhsie rozmyslat a len planovat a kalkulovat. Proste idem a uvidim, co bude. V momente, ked som sa rozhodol, akoby zo mna spadlo nejake zavazie, co ma dlho tazilo, akoby som zo seba zhodil nejaky oloveny skafander. Opat som pocitil vzrusenie zo zivota, energiu, prichut slobody. Pocity, ktore mi v uplynulych dlhych mesiacoch chybali. Teraz som uz na ceste a vsetky tieto pocity su este intenzivnejsie. Sam som zvedavy, co bude dalej.
"Lod je najbezpecnejsia v pristave, ale na to nebola postavena" Gandhi
