Vo Vancouvri ma víta slnečné počasie, čo je na toto upršané mesto a toto jesenné ročné obdobie celkom vzácnosť. Žil som tu osem mesiacov a teraz sa sem vraciam na začiatku tejto cesty. Cítim sa tu skoro ako doma. Vynárajú sa predo mnou známe miesta, ulice, downtovn a nakoniec priatelia, ktorých som vyše roka nevidel a ktorí ma ochotne ubytujú u seba na týchto pár dní. Vancouver som si vybral ako prvú destináciu cesty úplne prirodzene, ani som o tom nerozmýšľal. Navyše mi Kanada ešte dĺži preplatenie daní, ktoré som tu odviedol a tie sa mi veľmi zídu do môjho skromného cestovateľského budgetu.
Kým Juraj a Katka, u ktorých bývam majú svoje každodenné povinnosti, ja trávim tieto dni celkom kľudne. Nemám chuť na veľké žúry a byť uprostred spoločnosti. Jesenné farebné počasie mi praje, chodím sa prechádzať do prístavu, Stanley Parku, len tak sa túlam po meste, po mojich obľúbených miestach. Naberám sily na cestu. Rozmýšľam aký spôsob cestovania bude najlacnejší a zároveň mi poskytne potrebnú slobodu a voľnosť pohybu. Na vlastné auto nemám. Niežeby sa tu nedalo zohnať niečo pojazdné za malé peniaze, tak za 1000 kanadských dolárov. Problémom je poistka, bez ktorej sa tu jazdiť nedá a tá vyjde drahšie ako samotné auto. Verejná doprava v Kanade a USA je tiež drahá, navyše spoje jazdia len medzi veľkými mestami.
Na craigsliste sa mi podarilo nájsť chlapíka, ktorý cestuje autom do Toronta a hľadá spolucestujúcich za náklady na benzín. Ja mám v pláne ísť na východné pobrežie, do New Yorku a Toronto je v podstate mojim smerom. Neváham a pridávam sa ako štvrtý člen posádky. Po asi dvoch týždňoch teda opúšťam priateľský a pohodový Vancouver.
Nasledujúce dni a týždne mojej cesty cez Toront, Chicago, Milwaukee, New York až do Atlanty som už podrobnejšie opísal priamo z tých miest tu, tu, tu a tu.
V ďalších blogoch sa chcem preniesť už k tomu, ako som sa v Atlante zrazu rozhodol, že si kúpim bicykel a ako som potom na ňom prešiel 4300 km naprieč Spojenými štátmi.
... to be continued...
