reklama

Záblesky pamäti z mojej cesty 6 - Krátky príbeh z Houstonu

Pre cestovateľa na bicykli sú veľké mestá nevyhnutnou nočnou morou. Teda hlavne príjazd do nich. Kým sa dostane do centra, musí väčšinou prejsť kilometre preplnených, rušných a smogom zamorených ciest. Americké mestá nie sú výnimkou a Houston, jedno z najväčších miest v Štátoch bol v tomto mojím najhorším zážitkom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Do Houstonu som prichádzal z východu, smerom od Baumontu a potreboval som sa dostať na druhú stranu mesta, kde bývala moja couchsurferka, ktorá ma mala ubytovať. Hneď na začiatku mesta som sa nedopatrením dostal na štvorprúdovú diaľnicu. Neprestávajúci prúd áut sa okolo mňa valil ako mohutná rieka plná hluku a smradu. Nemal som však inú možnosť, len pokúsiť sa čo najrýchlejšie dostať z tohto pekla von. Na najbližšom exite ma to vypľulo von z hlavného toku na breh ako nejakú smietku. Vydýchol som si, že najhoršie mám za sebou ale netušil som, kde som. Spýtal som sa chlapíka na autobusovej zastávke, ako sa dostanem na adresu mojej couchsurferky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"To máte ešte ďaleko. Musíte sa vrátiť na diaľnicu, na obchvat a potom sa dostať na tento exit. Tu niekde je miesto, ktoré hľadáte," ukázal prstom na mapu, ktorú som si vytlačil z Google maps.

Na diaľnicu ani bohovi, kamoško, tam sa znovu nevrátim. Navyše na diaľnicu majú cyklisti zákaz, riskujem pokutu, myslel som si. "A nie je nejaká iná cesta, cez mesto? Určite sa tam musí dať dostať cez mesto", opáčil som.

"Je to na opačnom konci mesta. Ako hovorím, musíte ísť na diaľnicu a potom zabočiť tu, inú cestu nepoznám".

"Ok, tak ďakujem." Moc si mi nepomohol. Sadol som na bicykel a pohol sa ďalej s úmyslom spýtať sa na cestu niekoho iného. Najskôr pani v stredných rokoch mi zopakovala presne to, čo mi povedal ten chlapík, teda že musím ísť späť na diaľnicu a ďalší človek, ktorého som sa spýtal, mi to len potvrdil. To je vraj najbližšia cesta. Cez mesto mi poradiť nevedia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chvíľu som váhal, čo ďalej. Nemal som už chuť pýtať sa ďalších ľudí. Aj tak by mi určite zopakovali to isté. Musíte ísť na diaľnicu. Zaťal som teda zuby a s vidinou blízkej sprchy a strechy nad hlavou som sa opäť dostal na obchvat. Snažil som sa sústrediť len na pár metrov pred sebou, aby som nespadol na nejakom kameni, alebo výmoli, či nejakej časti nárazníka, prípadne puklice, ktoré sa tu na krajnici povaľovali ako vedľajší nechcený produkt tejto mechanickej rieky. Horúčkovito som pedáloval, snažiac sa nevnímať autá a kamióny vedľa mňa, len aby som sa čo najskôr dostal odtiaľto von. Každý exit predstavoval doslova ohrozenie života. Musel som vždy zastaviť a počkať na krátky moment, vystriehnuť úzku medzeru medzi vybočujúcimi autami a ako o život pedálovať na druhú stranu. Do toho začalo pršať, ledva som videl na cestu. Všetok ten smrad a špina sa na mňa lepili ako na špongiu. Mal som už toho naozaj dosť. Na plnú hubu som nadával na celý posratý Houston, na diaľnicu, bicykel, na všetko, čo ma v tej chvíli napadlo a mohlo mať súvis s touto situáciou. Na celý svet a na seba samozrejme tiež za tento sprostý nápad s bicyklom. Predstavoval som si, ako som mohol pohodlne sedieť v autobuse a viezť sa v ňom teraz po tejto ceste. Nakoniec som sa fyzicky aj psychicky vyčerpaný predsa len dostal k môjmu exitu. A aby toho nebolo málo, po pár sto metroch som dostal defekt na prednom kolese. To už bolo na mňa príliš. Sadol som si odovzdane na chodník pri ceste a mal som všetko na háku. Už sa mi ďalej nechcelo. Fuck off! Po dvoch mesiacoch v Kanade a v Štátoch som už začínal hovoriť sám so sebou po anglicky a nadávať samozrejme tiež. Keď som sa dal trochu dokopy, spýtal som sa okoloidúcej pani na adresu mojej couchsurferky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Veď už ste tu, je tento tento dom." Usmiala sa prívetivo a ukázala na rad domov na opačnej strane cesty. To fakt? Prvá dobrá správa dnešného dňa. Keď som si uvedomil, že som dostal defekt len pár krokov od cieľa a nie tam hore na diaľnici, bol som opäť raz vďačný niekomu tam hore, že to takto zariadil a všetky svoje nadávky som odvolal.

Allie, moja couchsurferka, ku ktorej som teraz v pozdvihnutej nálade tlačil svoj bicykel, mi asi pred hodinou napísala smsku, že ide do práce a nemôže na mňa čakať. ´Kľúče som ti nechala u správcu domu, cíť sa ako doma.´ Vlastne som sa tomu len potešil, lebo keby ma zbadala v takomto úbohom stave, špinavého a smradľavého, možno by si to ešte rozmyslela a poslala ma kade ľahšie. Podľa inštrukcií som si vyzdvihol kľúče u správkyne, ktorá na mňa síce trochu nedôverčivo zazerala, ale vysvetlila mi, kam mám ísť. Byt Allie bol čistý a útulný. Proste byt ženy. Pred dverami na terasu ležal veľký čierny kocúr, ktorý na mňa unudene pozrel a ďalej mi nevenoval pozornosť. Na chladničke som našiel odkaz ´Cestoviny sú v chladničke. Ak by si si chcel urobiť niečo iné, kľudne sa prehrab v zásobách. Allie´

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nechcel som, aby ma takto videla. Kým sa Allie vráti, musím sa trochu zcivilizovať. Po niekoľkých dňoch, som si opäť raz naplno vychutnal teplú sprchu a zmyl zo seba všetky nánosy najmä z posledných hodín utrpenia na diaľnici. Keď som čistý a spokojný vyliezol z vane, z Allinej kúpelne zostala spúšť, akú tam ešte určite nemala a asi ani nechcela mať. Okrem seba som teda vydrhol aj kúpeľňu, aby sa aspoň ako tak dostala do predošlého stavu.

Allie prišla podvečer a našla ma pred dverami opravovať defekt.

"Ahoj, našiel si to tu v pohode? Ja som Alison a toto je Max". Na vodítku držala veľké hravé šteňa boxera, ktorý si zo mňa hneď urobil novú zaujímavú hračku. "S Aleisterom si sa už asi zoznámil."

"S Aleisterom?"

"Hej, mojim kocúrom. Je to už starý pán a má svoje vrtochy, nie je veľmi priateľský."

"No, tuším ma zaregistroval. Inak ja som Matej a dík, že si ma vzala pod strechu."

"To je v pohode."

Allie mala čierne rozpustené vlasy po plecia. Na sebe pohodlné nenápadné oblečenie, džínsy a tričko, obuté tenisky. V tvári sa jej zračila inteligencia a vyrovnanosť ženy, ktorá vie kým je a čo chce. Jej bezprostrednosť rýchlo búrala medzi nami akékoľvek bariéry. Vysvetlil som jej, že opravujem defekt, ktorý som dostal priamo tu pred domom a v krátkosti som jej porozprával o mojom nie zrovna príjemnom príchode sem.

"Hej, to sa ani nečudujem. Houston je inak príšerné mesto. Obrovské a rozľahlé, všetko tu je prispôsobné len pre autá. Je to také nevľúdne automobilové mesto. Už dlhšie rozmýšľam, že sa presťahujem do New Yorku. Drží ma tu len robota."

"Inak vás Európanov je dosť veľa takých bláznov ako ty, zdá sa," usmiala sa na mňa. "Neviem, čo na tom všetci vidíte zobrať bicykel a prejsť na ňom po celých Štátoch. Proste to nechápem."

Večer sme spolu sedeli na terase, fajčili a pili víno. Dozvedel som sa, že Alison má 33 rokov, pracuje ako doktorantka na univerzite na fakulte matematiky a chémie a okrem toho vyučuje nejakých mladých delikventov, či čo. Povedal som jej, že matematika a celkovo vedy sú pre mňa úplne cudzie a že sa od nich držím, čo najďalej. Aj na právo som išiel preto, aby som matematiku už nikdy nevidel.

"Vieš, matematika je len ďalší spôsob komunikácie. Taký univerzálny."

"Aha, no možno je, ale ja sa ten jazyk nikdy nenaučím" Nechcelo sa mi ďalej rozvíjať tému o matematike. Allie mala na sebe oblečené len biele tielko a na oboch ramenách mala vytetované nejaké symboly. Páčili sa mi, robili ju v mojich očiach ešte zaujímavejšiu.

"Čo to znamená, tie kerky na tvojich ramenách?"

Allie sa usmiala, lebo určite čakala túto otázku. "Toto je symbol chaosu, ukázala na ľavé rameno a toto poriadku, zase na pravé. No a niekde medzi tým by sa mohla nachádzať harmónia... ale zatiaľ jej tam moc nie je," rozosmiala sa.

"Páčia sa mi. Si jedna z mála ľudí, ktorá ma ozaj dobré a zaujímavé tetovanie," myslel som to úprimne.

"Dík."

Rozprávali sme sa dlho, o všeličom. O sebe, rozprával som jej o tom ako som sa vydal na túto cestu a čo pre mňa znamená, o mojich plánoch, že vlastne žiadne nemám a neviem, kam až sa dostanem. Že mojím terajším cieľom je westcoast a potom asi Mexiko. Ona mi zas rozprávala o sebe, o jej Ex, s ktorým sa práve rozišla, o tom, čo robí, že by chcela ísť žiť do New Yorku, ale že ju aj baví práca, ktorú tu má. Tak zatiaľ zostáva v Houstone, aj keď to mesto nemá rada.

"A počuj, čo to meno Aleister?" spýtal som sa Allie. "Poznám len jediného Aleistera, ale neviem, či by som po ňom pomenoval svojho kocúra."

Allie sa na mňa usmiala. "Uhádol si, pomenovala som ho po Aleisterovi Crowleym. On je tiež taký svojský a temný, myslím teraz kocúra. No nepovedal by si, že tam je istá podobnosť?"

To porovnanie ma fakt rozosmialo, ale musel som uznať, že istá podobnosť tam naozaj je. "Počuj, ty si tak trochu nebezpečná Alison," usmial som s na ňu s pohárom červeného vína v ruke.

"Tak tomu ver. Nebezpečná temná a plná záhad. A ešte k tomu matematička." Obaja sme sa rozosmiali.

"Príšerná kombinácia, kam som sa to vlastne dostal?"

S Allie sme si boli čoraz bližší, spontánni, bolo nám spolu dobre. Možno aj preto, že sme sa vôbec nepoznali, že sme sa stretli ako úplne cudzí ľudia, ktorí nič neplánujú a ktorí sa čoskoro aj tak rozlúčia. Dvaja ľudia, ktorí sa stretli na malú chvíľu na križovatke ciest ich životov. Nič sme neriešili, nezujímala nás minulosť ani budúcnosť. Boli sme tu a teraz. Po chvíli sme už sedeli tesne vedľa seba. Allie sa o mňa oprela celým telom a hlavu si položila na moju hruď a rameno. Cítil som jej vlasy na mojom krku a ako pokojne dýcha opretá o mňa. Sedeli sme takto spolu, pozerali do parku ponoreného do tmy noci, rozprávali sa a srkali víno, ktoré nás stále viac uvoľňovalo. Neskoro v noci, keď sa nám už obom zavierali oči od spánku, sme sa zhodli, že je čas ísť spať. Allie sa na mňa uprene zadívala a s ľahkým úsmevom na perách mi oznámila:

"Máš tri možnosti. Buď budeš spať na gauči v obývačke, alebo si rozložíš karimatku na zemi, ak by ti bol príliš mäkký, alebo môžeš spať so mnou v mojej posteli." Povedala to tak prirodzene a priamo, akoby mi oznamovala, že na obed si môžem vybrať medzi cestovinami, mäsom alebo si môžem niečo uvariť sám.

"Mám rád túto priamočiarosť a emancipáciu amerických žien."

V šere spálni som potom na Allie objavil ešte jednu kerku na mieste, ktoré bolo už príliš súkromným územím.

Na druhý deň, keď Alison odišla do práce, som zobral bicykel do servisu, čo som mal v pláne v Houstone urobiť. Mal už za sebou 1700 km a nejakú tú starostlivosť už nevyhnutne potreboval. V rámci siete predajní bicyklov, ked som ho kúpil, som mal tento servis zadarmo. Našiel som teda najbližšiu predajňu a vybral sa tam. Mechanici mi však oznámili, že teraz toho majú veľa a vedia mi to urobiť najskôr za tri dni. Neplánoval som sa tu síce zdržať tak dlho, ale vlastne keď vezmem do úvahy včerajší vývin situácie...

"Môžeš tu byť dokedy budeš potrebovať, alebo dokedy budeš chcieť", uistila ma Allie, keď som jej oznámil, čo mi povedali v servise. V momente som ako zdrap papiera pokrčil a zahodil môj pôvodný plán pokračovať hneď ďalej v ceste. Ručička mojich vízových hodín síce neúprosne tiká a odkrajuje čas, ale teraz na to kašlem. Som rád, že som tu, v pohodlí a teple Alisinho bytu, mám tečúcu vodu, kedy chcem, normálne jedlo a nad to všetko som so ženou, s ktoru mi je dobre. Všetko, čo si taký tulák môže len priať. Aspoň naberiem trochu síl a odpočiniem si pred púštnou krajinou, ktorá ma čoskoro čaká.

Zatiaľ čo Allie chodila, do práce, ja som vylihoval s Aleisterom na gauči, čítal knihy, pozeral filmy, proste som si do sýtosti užíval vymoženosti civilizácie. Max ma neustále otravoval pri čítaní kníh a Aleister sa tváril, ako by som tam ani nebol. Alison som sa odvďačoval aspoň tým, že som jej vždy niečo navaril a na moje veľké prekvapenie jej to aj vždy chutilo. Večer sme sedávali na terase a popíjali víno, alebo pozerali telku. V noci sme sa potom milovali. Ani raz za ten týždeň sme neboli v meste. Nejako sme si vystačili. Ja som bol rád, že nemusím nikam chodiť. Mesto ani nočný život ma vôbec nelákal a Alison tiež neviedla príliš spoločenský život. Postupne sme už však strácali spoločné témy. Ona nezdieľala moje tulácke nadšenie a cestovanie ju nezujímalo. Mňa zas občas vytáčal jej vedecko-racionálny pohľad na všetko a témy, ktoré ju zaujímali, boli pre mňa španielskou dedinou. Po pár dňoch sme boli ako starí manželia, už sme si nemali, čo povedať. Niekedy sme hodiny ani neprehovorili. Nebolo to však to trápne ticho, proste nebolo o čom. Mne, a myslím, že aj Allie, to tak vyhovovalo. Obaja sme radšej mlčali a venovali sa svojim veciam, ako by sme mali viesť prázdne reči. Navyše som bol pohrúžený do Tibetskej knihy života a smrti, ktorú som našiel v jej knižnici, takže som bol rád, že sa môžem v pokoji venovať čítaniu. Teda, až na Maxa, ktorý robil len dve veci. Buď spal alebo sa po mne na gauči váľal, hrýzol ma a celého vždy oslintal. Čo už, nič nie je dokonalé. Max mal však svoje miesto aj v posteli u Allie, ktoré som teraz okupoval ja, čo som zistil hneď druhú noc, keď na mňa vyskočil a uvelebil sa mi pri rovno hlave. Viackrát som ho z postele vystrčil, ale on zakaždým vyskočil späť nezlomený a s entuziazmom malomyseľného decka. Dokonca sa mi zdalo, že ho to baví, keď ho z postele vyhadzujem a on potom vyskočí naspäť. Rovnaký scenár sa opakoval aj nasledujúcu noc a ja som už prestával mať trpezlivosť s týmto živým uslintaným jojom. Z nášho boja o miesto v posteli nakoniec vyšiel viťazne Max. Uprostred tretej noci som si povedal Dosť! Nabral som všetku svoju mužskú hrdosť, zobudil Allie a s konečnou platnosťou vyhlásil, že buď ja alebo pes. Allie sa len ospalo obrátila na druhý bok a oznámila mi, že on tu bol skôr a pravdepodobne tu bude aj dlhšie. Mám sa s tým buď zmieriť, alebo ísť na gauč. To boli fakty, proti ktorým som nič nezmohol, tak som si zobral paplón a posledné dve noci prespal na gauči.

Ku koncu som sa už tešil, kedy budem mať späť bike a vydám sa znovu na cestu. Budem opäť v pohybe, čaká ma divokejšia časť Ameriky, púšť západného Texasu, Nového Mexika, Arizony... Už mi začínalo byť u Allie akosi tesno, príliš pohodlne, chýbala mi celodenná námaha, drina a voľná krajina. Najvyšší čas znovu sedieť na biku a ísť ďalej, pomyslel som si. Myslím, že Alison tiež nevadilo, že sa už blíži môj odchod. Za posledné dni sme sa navzájom akosi vzdialili. Posledný večer som si pripravil všetky veci, nabalil na bicykel, dokúpil potraviny a doplnil vodu, aby som hneď ráno mohol vyraziť. Aj tak mi bude trvať dosť dlho, kým sa vymotám z Houstonu. S Alison sme vypili nejaké víno, hovorili o praktických veciach. Všetko už bolo medzi nami vypovedané a každý už mal pred sebou zasa svoj predchádzajúci život. Alison tu v Houstone s Aleisterom a Maxom a jej prácou, jej expriateľom a plánmi o New Yorku a ja zas moju cestu, voľnosť, bicykel, vidinu otvorenej púšte pred sebou a niekde v nedohľadne na konci Kaliforniu. Prespal som na gauči, lebo v Allinej posteli moje miesto už opäť naplno zaberal Max a mne to vôbec nevadilo.

Ráno sme sa bez emócí rozlúčili. Bolo nám spolu dobre, vymenili sme si niečo navzájom, čo sme potrebovali. Ja trochu domova, pohodlia a mäkkú hrejivú ženskú náruč a ona trochu krátkeho spestrenia jej života v podobe tuláka, ktorý sa u nej náhodou zastavil a chvíľu s ňou zdieľal jej aj svoj život. Bolo nám dobre, ale už je koniec. Je nám to obom úplne jasné. Teraz som už opäť na ceste, na mojej ceste a mám kopec energie, aby som to dotiahol cez púšte až do Kalifornie.

Matej Sudor

Matej Sudor

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Rád sa dívam z výšky. Vtedy viac vidím. Zoznam autorových rubrík:  Veci osobnéVeci verejné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu