Cestou zo školy som s deťmi hral futbal. Vlastne sme si kopali loptu, presnejšie dve igelitky zmotané do seba. Ale ten smiech je naozajstný!
Zábery sú zo záveru našej zhruba kilometrovej spoločnej cesty a tak sa lopta už trochu rozpadá. Ale nevadí, stačí ju znovu zmotať dokopy. A v skutočnosti mi to išlo trochu lepšie ako na videu. Deťom to išlo úplne perfektne, kopali úplné šupy. (K tejto téme odporúčam TED video Premena odpadu na hračky v mene vzdelávania.)
Nielen v tejto súvislosti mi víri hlavou obrovský kontrast vecí - to množstvo, ktoré mám ja a tých zopár, ktoré majú miestne deti - a vlastne aj dospelí. Napríklad minule som mal v škole baťoh, dioptrické okuliare, slnečné okuliare, vreckový nožík, telefón, sluchátka, kľúče, žuvačky, pršiplášť, USB kľúč, klobúk, foťák... A to je len zlomok vecí, ktoré mám so sebou v Ugande - nehovoriac ešte o tých, ktoré mám doma.
Brať to však tak, že nemať veci je oslobudzujúce - aspoň mne sa táto úvaha derie na myseľ - je príliš zjednodušujúce. Rozhodujúce sú pocity, ten naozajstný smiech z videa a iné... Bez ohľadu na (ne)veci.

Od začiatku septembra pracujem ako dobrovoľník Slovenskej katolíckej charity (SKCH) počas prípravy a realizácie trojmesačného počítačového kurzu pre žiakov, učiteľov a úradníkov v okrese Adjumani na severe Ugandy. Ak vás táto téma zaujíma, tak postupne budem zverejnovať aj ďalšie blogy. Niekedy je však ťažké usporiadať si myšlienky pri toľkých podnetoch. V každom prípade, názory prezentované na tomto blogu sú moje osobné a nemusia reprezentovať stanovisko SKCH.