Ďalší dojem už vyplýva z rozdielu medziveľkosťou New Yorku a Prievidze. Všetko sa zdá rýchle a neosobné.Možno to tak aj je, ale stačí sa pozitívne naladiť na vlnu života v tomtomeste a je to viac ako v pohode. Napriek všetkým opačným tvrdeniam,sa mi to zdalo všetko tak, ako to na mňa pôsobilo z filmov. Netvrdím, že je todobré alebo zlé. V každom prípade to však je veľké, pôsobivé,pulzujúce, jedinečné... Páčilo sa mi tam, ale nie zase až tak, aby som si hneď kúpiltričko I LOVE NEW YORK.
Orientácia na Manhattane je pomerne jednoduchá - severojužnýmsmerom prechádzajú veľké avenue a západovýchodným o niečo menšiestreet. A neverili by ste, ale sú na seba kolmé! Pohľady cez celú avenuestoja za to. A cez street je večer krásne vidno západ slnka. To všakneplatí pre Broadway, ktorý/ktorá? sa kľukatí celým Manhattanom.
Ráno sú ulice plné áut, ale peších, či už turistovalebo domácich, ani nie. Trošku zavadzajú pojazdné vozíčky s ovocím, fastfoodom a nejakými nápojmi, do ktorých polmetrovým nožom krájajú ovocie, čovyzerá ako mango. Tieto práce robia väčšinou Číňania alebo Vietnamci. Poflakujúcisa černosi vyzerajú trošku nevľúdne a tí šťastnejší, robia rôznejednoduché práce na uliciach. A takmer všetci šoféri, od taxíkov až poautíčka UPS, ktoré mimochodom jazdia s otvorenými dverami, sú tiežčernosi.
Ľudia sú v New Yorku presne takí, ako sahovorí – rôznorodí a pestrí.
Niektorí hrajú, spievajú (aj celé kapely) apredávajú, čo majú, aby sa uživili. Jeden chlapík na vozíčku hral takýperfektný jazz, že okoloidúci mu hádzali rovno celé doláre.
Dostali sme sa aj do Financial District, kdemanažéri, investori a bankári v exkluzívnych kravatách a značkových oblekoch cez obednúprestávku nezáväzne debatujú o miliónoch a hýbu svetom. Vidítelimuzíny pred Hiltonom a ďalšími hotelmi najzvučnejších mien.Najdrahšie autá, exkluzívne obchody, svetoznáme značky.
Starček trasie kelímkom Starbucks s mincami,aby si ho vôbec niekto všimol. Žijú tu ľudia, ktorí majú celý svoj majetokv nákupnom vozíku v desiatich igelitkách. Niektorí si možno všimnú ajžobrajúceho staršieho muža s nápisom „Rozvedený bezdomovec, vietnamský veteránbez rodiny“. Nápis žobrajúceho dieťaťa som si nestihol prečítať. V parkuv Downtowne mladíci predávajú sladkosti a z výťažku kupujúbasketbalové dresy deťom z chudobných rodín. Predstavia sa, podajúneznámemu ruku a sú až priveľmi kamarátski
...
Perfektné sú parky s priateľskou a uvoľnenouatmosférou. Ľudia jedia, čítajú, rozprávajú a opaľujú sa, podriemkávajú, hrajú gulečník,behajú (veľa!), trénujú kickbox a tí namakanejší klikujú dole schodmi. Samozrejmosťousú detské ihriská. Rôzne rasy psov sa oňuchávajú vo výbehu a ich majiteliasa zatiaľ nenútene rozprávajú - toto je najlepšia cesta ako spoznaťnových, v niečom podobných, ľudí. V New Yorku som prvýkrát v živote videlpiť psa, bol to veľký boxer, z fľaše. V ďalšom parku sedel na lavičkečlovek a hral na saxofóne. Len tak pre radosť. Bol tam na bicyklia hral krásne.
Z niektorých budov dýcha v Amerike história oveľaviac ako v Európe. A čo je najčarovnejšie, zo všetkého dýcha život.
V NYC sme zatiaľ cestovali len klasickýmpodzemným metrom, aj keď subway sa niekedy prekladá ako nadzemka. Keďsme sa pýtali na lístky, zamestnanec v presklennej búdke najprv vypol televíziu a rádioa až potom sme mohli zopakovať, čo vlastne chceme, tak, aby sme mali šancu dostaťodpoveď. Metro stojí USD 2, ale on nemôže meniť z dvacky. A automatyvydávajú len 6 dolárov, sme zistili my. Tak sa začíname pýtať ľudí... Prvý pánsi tiež musel pred chvíľou meniť, ďalšia slečna platí kartou... Ale to nás užpočul asi 40-ročný ujo, ktorý sa sám od seba spýtal, čo potrebujeme. Snažil sa,ale zo všetkých vreciek povyťahoval len 17 dolárov... Tak my zatiaľ skúsimeďalej. Po pár krokoch sa však zamyslel a vrátil sa, že či ideme na metro. (Zdalo sa mi to ako trochu nepatričná otázka, ale OK.) Zobralnás na svoju kartu. Trošku prekvapení sme mu poďakovali, ale on, že to nič nieje. Maličkosť, ale úžasná.
Inak metro je staršie, ale zachovalé. Presne akovlaky, autobusy, budovy a zariadenia. Asi je pravda, že v tomto jeamerické vnímanie iné ako u nás a aj o veci verejné sa ľudiazaujímajú a keď už sa priamo nepodieľajú na ich správe (o programe Adopt a highwayinokedy), cítia a prejavujú väčšiu mieru zodpovednosti.
Umelecká štvrť Soho má svoju špecifickú atmosféru,aj keď - je to ťažké opísať. A určite aj karikatúry na počkanie za USD 5sú umením. Len ktovie, či sú zákazníci spokojní s mierou zveličenia a humoru, ktoráje karikatúre vlastná.
Veľmi príjemný bol aj antikvariát v študentskej štvrti.NYC univerzita možno nie je až taká známa, ale celé to pôsobilo úplne inak akou nás. Základný rozdiel je v tom, že študenti sú z rôznych kútovsveta a je úplne bežné, keď majú 30 a viac rokov.
Páčila sa mi aj fontána na burze. Je zapustená 5metrov pod zem, po bokoch je vidno do nejakých kancelárii a hladina elegantnýmspôsobom pokrýva len niektoré časti fontány. Na druhú stranu, celkovo je to troškumonotónne – či pred vami stojí budova Rockefeller centra, HSBC, Wall Street,CNN alebo nejaký anonymný mrakodrap, dojem je veľmi podobný. Je to veľkolepé,niektoré sú zaujímavejšie ako iné, ale inak je to pomerne fádne. Jedenz honosných mrakodrapov WTC, v ktorom sídli banka Merrill Lynch, nevyzerá akobudova nedávno skrachovanej spoločnosti.
Spomenutím WTC sa dostávam ku Ground Zero, časti NewYorku, na ktorú som bol asi najviac zvedavý. A zatiaľ to je jednoveľké stavenisko... Nič iné, len stavenisko. Biznis beží ďalej. Neúctivé,necitlivé, nepochopiteľné.
Číňanov je viac ako miliarda, ale ja som videl moju prvústovku pokope až v parku v Čínskej štvrti na Manhattane. 70, 80,90-ročné starenky hrajú karty a 70, 80, 90-roční starčekovia nejakú čínskustolovú hru. V samotnom China Towne atmosféru dotvárajú čínske nápisy, aleinak je tam strašný smrad (žeby autentická súčasť života?) a primiešanýchkopu Tajwancov a iných.
Poznámka o Little Italy – to, čo som videl boloúplne o ničom. Pro forma zavesené ozdoby v talianskych farbách privstupe, obyčajné jedlo v pouličných reštauráciách, obchodys oblečením a rôznymi gýčmi. Nehovoriac o tom, že lenv malej časti obchodíkov predávajú typické talianske veci - inak je to všetkoo NYC. Musím však dodať, že vonkajšie postranné schody na ktorých sa odohralauž nejedna napínavá naháňačka, vyzerajú štýlovo.
Ležérne policajtky a policajti sú na každomkroku a dohliadajú na bezpečnosť. Večer na Broadwayi sa turisti s nimifotia.
Na Manhattane funguje (áno, funguje!) zaujímavýspôsob dopravy - plynulý, ale stále na hrane. Ako sa 3 pruhy zbiehajú dojedného, som videl na vlastné oči. Ale fungovalo to. Napriek tomu, že máloktorívodiči používajú smerovky... A keď ich už raz zapnú, tak aspoň na takých 5minút. Je to pre nich nepotrebná banalita.
Hneď prvý deň som dokonca aj objavil miesto, kde si viempredstaviť normálne bývať. Na úplnom juhu výbežku, s výhľadom naokolité ostrovčeky, vrátane Sochy slobody, neďaleko Ground Zero a celej finančnejštvrti. Priamo pri pobreží sú krásne parky. Tiché prostredie, občas priletínejaký vrtuľník na neďaleký helioport a pripláva trajekt do miniprístavu. V diaľkevidno lietadlá, ale nepočuť ich.
Mimochodom, neďaleko Trump building predávajú 20 exkluzívnych bytov. Ktovie, či sa cena šplhá k desiatkam alebo stovkám miliónov USD. Číslo som si nezapísal, ale ak by mal niekto záujem, ukážem mu, kde som videl plagát. Zn.: Len seriózni záujemcovia.
Zvolanie „Ideme, zelená!“ bolo pre nás v NYClen slovnou barličkou. Na semafóroch sme našli len červenú ruku STOPa bieleho panáčika v pohybe. To, že sme mali takmer vždy červenú je ďalšia vec. V NYC však každý chodí na červenúa za chvíľu sme sa to naučili aj my. Niektorí dobrodruhovia to všakneustále vylepšujú - v noci prechádzajú 6-prúdovú cestu a zásadne sanepozrú, či náhodou niečo nejde. Na nich nemáme.
Vietnam Veteran Plaza – 2 americké vlajkya v dvoch radoch po 6 stĺpov popísaných menami padlých... Mladí muži okolo dvadsiatky.Na hlavnom pomníku sú vytvorené rôzne rozplývajúce sa myšlienky. A ešte fontána.Zvuk dopadajúcej vody znie ako krížová paľba. Zámer? Pri tomto pamätníku skoro nikto nebol, akurát teenageri tam chodia jazdiť na skateboardoch.Spomínam na žobrajúceho veterána, mohol mať okolo 60-tky. Všetko do sebazapadá.
Nočný New York je kapitolou samou o sebe. Videlisme krásne osvetlené mrakodrapy, pristávajúce lietadlá, neonové TimesSquare a Broadway preplnenú ľuďmi. Vďaka všetkým blikajúcim a točiacim sa reklamám je nahlavých avenue vždy denné svetlo. Preto sme tam nenašlinainštalovanú ani jednu pouličnú lampu. Zaujali ma rôzne reklamné triky, zľavy,akcie, letáky, plagáty... Jedna z reklám kládla otázku, kto odišiel viackrátdo dôchodku. Neviem o reklamu na čo išlo, ale Pete Sampras to nebol - bolto Rocky Balboa! Takže reklama filmového štúdia, kina alebo dôchodkovejsprávcovskej spoločnosti.
A po žiarivej Broadwayi vidíte na 43. ulici pod výkladom nejakej firmy spiacehobezdomovca na vozíčku.
...
Do NYC sme išli vlakom a treba sa vďakaklimatizácii pripraviť vyslovene na zimu. Trošku podobné to bolo aj v autobuse.Cestou domov nás však spôsobom jazdy zahrial šofér jazdiaci zásadne v najrýchlejšompruhu. Potom mu zvonil mobil, večeral a chvíľu sa nám v spätnom zrkadlezdalo, že tam ani nie je. Okrem toho sme už v čakárni pri gate 312 (áno,je to celkom veľká stanica!) stretli značne dezorientovaného a značne opitého(ono to spolu súvisí) chlapíka, ktorý si, ako mi neskôr došlo, zabudol na staniciv NYC tašku. Možno tým zapríčinil jeden neopodstatnený výjazdprotiteroristickej jednotky. Ďalšou postavičkou bol jeden starší ukecaný pán,ktorý ako jediný počas jazdy pristúpil a odvtedy viedol celú cestuneprerušovaný monológ s vodičom. Aj nám to prišlo smiešne, ale jedenmladík, ktorý mu asi rozumel, mal z neho úplné záchvaty smiechu.
Naša situácia po príjazde do malého mestečka asi 10km od kempu o 23:30 nebola až taká ružová - na(ne)šťastie prišiel jedentaxík. Napíšem to stručne - ten taxikár nás z hľadiska ceny riadne oklamal a bol to Rus, ktorý počas jazdy vypeckoval ruský pop a zažil som s nímnajhoršiu cestu autom v živote.
Ale NYC je celkom v pohode, aj keď som vlastne zatiaľvidel len časť Manhattanu.
Uvidíme nabudúce.
