V čase pádu Berlínskeho múru mala Stasi 91 000 zamestnancov a ďalších 189 000 neoficiálnych spolupracovníkov v 16 miliónovom Východnom Nemecku. Pôsobí to ako vo filmoch - všelijaké kľúče, prestrojenia, konšpiračné byty. Jedna zo sekcií Stasi napríklad zakrývala desiatky vrážd pri prekročení Berlinského múru cez falošné úmrtné listy, pohreby bez mena až po úplné zmiznutia tiel.
Čísla pri vstupe do múzea len potvrdzujú obrovký rozsah aktivít: 30 030 ton dokumentov, 2 888 filmov a videí, 111 kilometrov spisov, 39 miliónov kartotečných lístkov... Navyše, je otázne aká časť dokumentácie bola pri zmene režimu zničená.
Jedným z historických míľnikov priamo súvisiacich so Stasi je štrajk v roku 1953, za ktorý odstúpil aj riaditeľ tejto organizácie. V 56-tom sa spomínajú protesty v Maďarsku a tiež v poľskej Poznani, neskôr Pražská jar (medzitým bol postavený Berlínsky múr). V roku 1972 bola ratifikovaná Nemecko-nemecká dohoda o susedstve a tiež Helsinský dohovor o ľudských právach. O desaťročie neskôr NDR odmietla príhovor Gorbačova na 27. zjazde sovietskych komunistov a Perestrojku.
Múzeum je zrealizované veľmi pútavo. Návštevníci si môžu pozrieť okrem iného aj reálne zábery tajnej služby. Zdá sa, že organizácie ako Stasi mali vždy prístup k najnovším technológiam danej doby a ktovie či technické výstrelky Jamesa Bonda neboli realitou?!
Počet agentov rástol časom až do spomínaných obludných rozmerov. Napríklad od roku 1982 boli do činnosti zapojení aj neformálni informátori. Pokiaľ by sme brali do úvahy aj tých občasných, tak mohlo ísť až o 2 milióny spolupracovníkov v NDR. To však znamená, že množstvo bežných ľudí bolo ochotných spolupracovať s vtedajším režimom. Verili tomu, čo robili, mali z toho výhody alebo boli vydierateľní?
Aktivity boli orientované aj na pôsobenie v zahraničí - na Západe, ale aj v sovietskom bloku. Infiltrácia do vysokých vládnych pozícii v Západnom Nemecku viedla až k odstúpeniu kancelára Willyho Brandta. Súčasťou agendy bola aj priemyselná špionáž, ktorej ciele v podobe západných produktov sú zachytené v expozícii. Agenti Stasi sa tiež snažili proaktívne poslať nepohodlných obyvateľov NDR na Západ, aby predišli problémom. Existoval tiež plán spraviť spoločnú kartotéku tajných služieb z Východného bloku, ale ten stroskotal kvôli prílišnej dominancii Sovietov. Na konci 80. rokov dokonca vtedajší šéf Stasi Mielke formálne dal agentom KGB rovnaké právomoci na území NDR ako mali v Sovietskom zväze.
Stasi mala kancelárie po celej NDR. Na fotke sú ilustrované konšpiračné byty v Postupimi, dnes veľmi príjemnom mestečku neďaleko Berlína. Z trošku zvráteného pohľadu si hovorím, že je obdivuhodné, koľko energie venovali svojej činnosti.
Múzeum tiež zachytáva niekoľko príbehov bežných ľudí. Pomôže to, aby si človek uvedomil, že nešlo len o niečo odťažité týkajúce sa hŕstky disidentov. Stasi sa často zamerala aj na úplne bežných ľudí, napríklad učiteľov. V extrémoch na seba dokonca donášali manželia.
Je až paradoxné, že známy lovec nacistov Simon Wiesenthal nazval Stasi ešte represívnejšou voči vlastným obyvateľom ako Gestapo. Vnímam to ako veľký výkričník nad tým, že nacizmus vnímame ako jednoznačné zlo, ale komunizmus možno ani nie.
Pikoškou na záver je, že podľa prísne utajeného dokumentu 0008-6/86, viac ako 2 500 prílušníkov Stasi malo byť zapojených do „rebrandovania“ NDR na prozápadný kapitalistický štát, v ktorom by samozrejme prebrali moc. A asi nikoho neprekvapí, že viacero bývalých agentov bolo aktívnych predovšetkým v ekonomickej sfére aj po páde NDR.
