„Do you have flag?“ „No,I don’t.“ (Máš vlajku?Nie, nemám.) Znela odpoveď na otázku jedného zo šiestich asi 10-ročných americkýchchalanov na chatke, v ktorej som bol v tom čase ubytovaný asi tak 10 minút. Asi im to nedalo. Otázku som síce rozumel, ale ako som neskôrzistil, skutočný význam až tak nie. Za chvíľu ku mne, trošku nesmelo,doputovala moja nová americká vlajka. (Doteraz neviem, či sa kvôli mneniekto zriekol tej svojej.) Vlajka má šírku asi 20 cm (netuším koľko je to vpalcoch) a je na nej polcentimetovým písmom napísanéMADE IN CHINA.
Vsuvka pre filmovýchfanúšikov - práve som našiel futbalovú loptu v jazere... Nie si to ty,Wilson?
Niekoľko hodinový let začalv Budapešti. Krátka úvaha: Prečo nie v Bratislave? Žeby kvôli tomu, že sanesprivatizovalo bratislavské letisko a nevyužíva svoj potenciál? Potomsom si spomenul na „slovenské špecifiká“ ešte pri jednoduchom a efektívnomsystéme výberu mýta na mostoch v New Yorku. Myslím, že na Slovensku prebieha aktuálnetretí niekoľko miliardový tender a výsledok je vnedohľadne. Vôbec nejde o to, že by som chcelkritizovať všetko „naše“ a chváliť všetko „ich“ - len ma práve totonapadlo.
Na rad prichádza prestupna letisku Heathrow v Londýne. Na (konfliktnom?) najnovšom terminále 5 –domove leteckej spoločnosti British Airways. Avšak, aj na domácom termináleniekedy treba byť trpezlivý - museli sme počkať na port k lietadlu. Nadruhú stranu, za ten čas vyložili batožinu a zvýšili šance, že tá našapríde načas aj do New Yorku. (Niektorí tvrdia, že batožina pri dlhších letochide priamo alebo inou cestou, ale ja si myslím, že to v tomto prípade to taknebolo – ako by to inak mohli stihnúť? Týmto som zároveň prezradil, že nás našabatožina počkala v New Yorku a nemuseli sme použiť „núdzový balíček“ BritishAirways s ponožkami, zubnou kefkou a pastou.)
Aerolinky sú jedna vec -inak po bezpečnosti potešia z celkovej ceny lietadla zanedbateľné, aleefektné LCD panely na ktorých bežia počas letov typu „Budapešť – Londýn“ infoo lete aj s aktuálnou mapkou - ďalšiavec sú letiská. O pasažierov sa celkom dobre starajú, orientáciaje bez problémov. Veď za tie letiskové poplatky, bodaj by nie! (Na Heathrow pracujú na nižších pozíciach výhradnecudzinci.)
Zaujal ma aj spôsob kontrolypríručnej batožiny, pri ktorom si musia cestujúci vyzúvať topánky a prejsť pár metrov bosí... Nehovorím, že to je problém, ale je to trošku čudné. Noblesnépaničky, vážení biznismeni prejdú na letisku v Londýne pár metrov bosí.Nehovoriac už o prípadnej potupnej osobnej prehliadke. (O tom, že pritakýchto „obchytkávačkách“ aj tak nikdy nič skutočne nebezpečné nenájdu sompresvedčený! Nechcem sa rozpisovať, ako by sa niektoré veci dali dostať dolietadla, aby ma povestné americké zákony neprichytili pri propagácii terorizmu,ale myslím si, že je veľmi ťažké niečomu takému zabrániť.) V tejtosúvislosti mi nedá nespomenúť otázku na formulári žiadosti o víza: „Stečlenom teroristickej organizácie?“. Pod niekoľkými takýmito otázkami je všakzároveň uvedené, že odpoveď „Áno.“ automaticky neznamená zamietnutie žiadosti.
Mimochodom, dozvedel somsa o zaujímavej nedokonalosti v amerických zákonoch (ne)postihujúcichpriestupky šoférov – prípadná pokuta sa platí až po súde, ktorý je také 3-4mesiace „po“ a keďže sa turista v tom čase väčšinou nemôže dostaviť, pokuta sa de facto ruší. Keď ide o niekoľkostoviek dolárov, prečo nie? Ďalšia zaujímavá vec je, že počet priestupkov je úmerný cene(dobrovoľného) poistenia vozidla - čo má svoju logiku.
Letušky a „letušiaci“British Airways sú kapitolou samou osebe. Samotná spoločnosť deklaruje, žeposádka je skúsená. A je to pravda - vekový priemer bol tak okolo 40-tky. No a samozrejme, počet „letušiakov“ zhruba pol na pols letuškami. No problem, ale veľký rozdiel v porovnaní so SkyEurope, kde sú samé „mladé kočky“. Nedá sa však povedať, čo je lepšie. Napríklad nalete Londýn – New York sa mi zdalo, že posádka bola voči britským pasažierommilšia...
Späť k prestupu na Heathrow- po všetkých kontrolách a úspešnom vstupe do „brány“ k lietadlu čakápod elektrickými schodmi plus-mínus 2-metrový černoch a vyberá si pasažierov„náhodne“ na dodatočnú kontrolu. Okrem toho, že moja sestra mu išlavynadať za to, že si vybral práve mňa, nahodila aj súcitný pohľad ako keby maidú mučiť. „Náhodný“ výber bol v úvodzovkách z jednoduché dôvodu –všetkých, čo vybral boli „náhodou“ anglicky nehovoriaci cudzinci. Ale opäť,tváriť sa, že hovorím po anglicky nie je až taký problém - a tým sa šancapre potenciálnu „škodnú“, že nepôjde na takúto kontrolu, zvýši... (Inak, dostalima - tento blog píšem z väzenia na Guantanáme sediac v okovách v presklennejmiestnosti. A pozdravuje vás „nejaký“ spoluväzeň Ahmed.)
Lietadlo na trase Londýn- New York je dvojposchodové, ale nič extra. (Keď som videl tie boxyv business triede otočené proti smeru letu, hneď mi bolo lepšie, že som vturistickej...) Prvá vec, čo ma zaujala nebola vec, ale človek. V tejistej rade ako my, len na druhej strane lietadla, sedel pán, čo potreboval na pripútanie kvôli bruchuprídavný pás. Čo je trošku tragikomické, v NewYorku ho viezli z lietadla na vozíku. O to nepochopiteľnejšie bolo, keď sazo zatiaľ neobjasnených príčin postavil v čase štartu, keď už aj posádka sedela pripútaná na svojich miestach!
„Amerika“ začína už počasletu - hoci s britskou spoločnosťou – a spočíva v „neobmedzenejzábave“ a „stokrát zabalenom“ fast foode. Filmy, hudba, seriály, správy, šport... Široká a atraktívna ponuka zaručená. Čo výrazne pokryvkáva,nebojím sa napísať kríva, sú sluchátka. Asi napíšem do Boeingu. (Dobrý deň, keďpočujete v jednom uchu motor a v druhom „nejaký“ chrčiaci zvukešte k tomu aj v cudzom jazyku, nie je to ten pravý americký sen. Prosím,spravte s tým niečo. Ďakujem za skoré vybavenie žiadosti.) Okrem toho byma (výnimočne) zaujímala aj technická stránka veci. Je televízor každého pasažierapripojený na nejaký server? A teoreticky, mohol by každý pozerať to isté?
Na JFK sme po pristáti križovaliodletovú dráhu, tak sme si opäť chvíľu počkali. Tak ma napadlo, čo keby sipilot chcel trošku zvýšiť hladinu adrenalínu a skúsil by, či to stihneešte pred práve odlietajúcim lietadlom. Asi by ho vyhodili. Teda, ibav prípade, že by to stihol...
Z lietadla vyzeralapôsobivo Long Beach. Niekoľko desiatok kilometrov dlhá, úplne rovná, piesková pláž.(Z auta sme neskôr videli aj Manhattan. Ale asi sme boli ďaleko -vyzeral ako zopár kociek lega.) Počas klesania nad New Yorkom sú pekne vidno rodinnédomčeky na predmestiach. A čo sa to leskne v lúčoch zapadajúceho slnka?Autá – dve, tri, štyri pri každom dome. (Ak tam je jedno, znamená to, že niekto práve nie je doma.)
Po vystúpení sa, akovlastne všade, musia ľudia deliť do nejakých „koridorov“. (Prenesene myslím ajna celospoločenské delenie na „lepších“ a „horších“.) V tomto prípadeto boli tí, čo do USA nemajú vízovú povinnosť a tí, čo ju majú. Teda tí,čo sú vypočúvaní, vyšetrovaní, ponižovaní... A to Slováci asi až taképroblémy nemajú, ale v niektorých prípadoch to musí byť veľmi nepríjemné. Čakali nás teda imigrační úradníci. Dostali sme sa k veselému hispáncovia po minúte všetko bolo jasné – máme turistické víza do januára 2009. A cestado Ameriky bola otvorená... (Stačilo chvíľu počkať na už spomínanú batožinu.)
Práve v kempe zatrúbilatrúbka ešte z čias občianskej vojny, že bude večera. Tak asi idem.
