(Nielen v kontexte integračných snáh Európskej únie rečníckou otázkou zostáva, či sa náhodou obyvatelia Afriky nestotožňujú so zovšeobecneným označením „Afričania“ viac ako obyvatelia Európy s tým, že sú „Európania“?)
V každom prípade, blog Petra Farárika Afrika nie je štát, ktorý vzišiel čiastočne zo spomínanej diskusie, je veľmi podnetný a okrem iného ilustruje, že pán Farárik sa v téme veľmi dobre orientuje. Pobavil ma aj ním odporúčaný článok Jak psát o Africe (anglický originál je ešte lepší) – nastavuje nám výstižne ironické zrkadlo.
Takisto som využil odkaz na slepú mapu afrických krajín z diskusie. Pri prvom pokuse som nezaznamenal presný výsledok, ale bolo to nad 50%. Nižšie na obrázku je možno siedmy či ôsmy pokus, zelenou sú vyznačené krajiny, ktoré som označil správne na prvýkrát, žltou na druhýkrát, oranžovou na tretíkrát a červené som „netrafil“ správne ani potom. Myslím, že nie je hanbou priznať, že mnohé krajiny som jednoducho nevedel lokalizovať a musel som postupovať vylučovacou metódou (preto dosť záleží od poradia krajín, ktoré vám prídu).
Počas vyučovania som toto cvičenie prešiel aj s deťmi – štvrtákmi, piatakmi a šiestakmi na základnej škole. Bolo veľmi zaujímavé pozorovať dynamiku počas dopĺňania jednotlivých krajín, predovšetkým ako sa niektorí nahrnuli k projekcii. A ako boli radi, keď sa na mape objavila aj Uganda!
Niektoré deti hádali, ako by to asi mohlo byť, vo všeobecnosti však poznali Ugandu a okolité krajiny, čo je vzhľadom na kontext asi očakávané. Veľká väčšina, možno všetci, totiž v inej krajine nikdy neboli a v škole nemajú knihy, nieto ešte nejaké ďalšie pomôcky na geografiu. Ale našiel sa aj jeden chlapec, ktorý poznal veľkú časť krajín, čo mi prišlo úplne neuveriteľné... Len pre úplnosť, deti sa v škole učia geografiu takto: štvrtáci o okrese, piataci o Ugande, šiestaci o Východnej Afrike a až siedmaci preberajú celú Afriku.
Napadlo ma, že by som si mohol tému afrických krajín viac naštudovať (aspoň z Wikipédie :-) a pre každú krajinu vytvoriť nejakú unikátnu charakteristiku resp. zaujímavosť, ktorá by sa dala vyjadriť v jeden vete, ale ťažko by sa určovali kritéria výberu. Pre Ugandu by to však mohlo byť napríklad (s povzdychom): „Kedysi bojovali úspešne proti HIV/AIDS a prezident Museveni (v kresle od roku 1986) bol považovaný za progresívného lídra“.
Chcem však upozorniť ešte na jeden rozmer súvisiaci s africkými krajinami, ktorý je pekne viditeľný na slepej mape a síce určovanie hraníc, ktoré sa zdá byť prekvapujúco „geometrické“, asi ako keby ich niekto nakreslil pravítkom... Predstavme si, že hranice Slovenska by vyzerali takto.
Vyzerá to pomerne absurdne, nie?! Obávam sa však, že dopad takýchto rozdelení na mnohé africké krajiny je veľmi zásadný. Len samotná Uganda má napríklad viac ako 30 etnických skupín, pričom najväčšia Baganda nereprezentuje ani 20% obyvateľstva krajiny. A asi nemusím zdôrazňovať, že vláda a predovšetkým reálna moc (a peniaze) sú extrémne centralizované. Paradoxne práve v kontexte, keď demokracia je historicky zakorenená vo fungovaní kmeňov. Aspoň tak mi bolo vysvetlené množstvo zasadnutí a komisií, kde „náčelník“ rozhoduje jedine so súhlasom širšej skupiny. (To, že pri veľkej nespokojnosti ho môžu zvrhnúť a zabiť alebo že ženy by nemohli hlasovať z miestneho pohľadu nemusí byť v rozpore s demokratickým usporiadaním...)
Pointou je, že málokto v dedinke Unna na severe Ugandy bude „riešiť“, čo sa deje niekde v Kampale. Zoberte si našu účasť na voľbách do VÚC - keď to s troškou zveličenia prirovnám, tak pre obyvateľov Unny je voliť prezidenta krajiny, ako keby my volíme župana galaxie. Tým chcem ilustrovať predovšetkým to, že fungovanie štátnych inštitúcii niekde v Kampale je miestnym neuveriteľne vzdialené a úplne abstraktné, nakoľko mnohí neboli ani v kvázi krajskom meste Gulu, ktoré je vzdialené 100 km - nieto ešte v Kampale vzdialenej 500 km. Zároveň prístup k informáciám a všeobecne vzdelaniu je veľmi limitovaný. A v neposlednom rade, vláda pre bežných obyvateľov robí veľmi málo.
Na záver ešte odporúčam zdravo nahnevaný TED Talk ekonóma Georga Ayitteya (naneštastie bez českých či slovenských titulkov), v ktorom sa okrem iného pýta, koľko dobrých afrických lídrov dokážeme vymenovať? Mimochodom, pre potreby svojho vystúpenia vlastne tiež zjednodušuje a rozpráva o Afrike ako jednej krajine. ;-)
Ako pikošku a ilustráciu demokracie na lokálnej úrovni pripájam fotku z hlasovania o nového člena „Rady školy“ spomedzi rodičov žiakov. Hlasujete tým, že sa postavíte za svojho kandidáta.
Od začiatku septembra pracujem ako dobrovoľník Slovenskej katolíckej charity (SKCH) počas prípravy a realizácie trojmesačného počítačového kurzu pre žiakov, učiteľov a úradníkov v okrese Adjumani na severe Ugandy. Ak vás táto téma zaujíma, tak postupne budem zverejnovať aj ďalšie blogy. Niekedy je však ťažké usporiadať si myšlienky pri toľkých podnetoch. V každom prípade, názory prezentované na tomto blogu sú moje osobné a nemusia reprezentovať stanovisko SKCH.
