Podľa mojej skúsenosti platí klišé o veľkých očiach, usmievavých tvárach a nafúknutých bruškách. Deti, ktoré som v Ugande stretol, sú veľmi veselé (o africkom šťastí z dvoch igelitiek), mnohé majú prenikavé pohľady a naneštastie, niektoré majú aj nafúknuté brušká. A radi chodia do školy. Na pohľad ako márne čakali na učiteľov počas štrajku, nikdy nezabudnem. No a je až neuveriteľné, ako majú niektoré vypracované dlane a celkovo aké sú silné. Ktovie ako často idú namiesto školy na pole alebo po vodu?
Najvýraznejším zážitkom je zdravenie sa s deťmi. Celé natešené utekajú od tukúl (o živote na ugandskom vidieku), aby mi mohli potriasť rukou (iné len z diaľky kričia a mávajú). Niektoré sa aj spýtajú, ako sa mám. A tie najsmelšie ma držia za ruku a prejdú so mnou niekoľko metrov. Akurát mi je nepríjemné, keď si pri podávaní ruky dospelému kľaknú. No a našli sa aj dve-tri menšie deti, ktoré mzungu (beloch) svojou prítomnosťou vystrašil a na pobavenie svojich súrodencov sa pustili do plaču. Inak súrodenci, prípadne deti od susedov, hrajú podľa môjho pozorovania úplne kľúčovú úlohu počas prvých rokov života - jednak sa od malička nosia na chrbte a celkovo spolu trávia väčšinu času.
Domýšľam si, že súrodenci
Táto dvojica ma zdraví často, aj niekoľkokrát za deň
Počas hodiny počítačov
Jeden z hanblivých pohľadov
... a naopak, niektoré sú celkom otrlé
Prenikavý pohľad, ale skôr smutný
Úsmev spraví veľký rozdiel, viď. porovnanie na Facebooku
Nahé dieťatko nesmie chýbať...
... ani pózovanie na ceste po vodu
Spiace dvojmesačné dievčatko a jej sestra baby babysiterka
Tie snehuliačiky mi prídu celkom vtipné
Na záver vás zdraví aj dievčatko, ktoré voláme Inuitka
Od začiatku septembra pracujem ako dobrovoľník Slovenskej katolíckej charity (SKCH) počas prípravy a realizácie trojmesačného počítačového kurzu pre žiakov, učiteľov a úradníkov v okrese Adjumani na severe Ugandy. Ak vás táto téma zaujíma, tak postupne budem zverejnovať aj ďalšie blogy. Niekedy je však ťažké usporiadať si myšlienky pri toľkých podnetoch. V každom prípade, názory prezentované na tomto blogu sú moje osobné a nemusia reprezentovať stanovisko SKCH.
