Už rok chodím na občasné pochôdzky tým smerom a keďže v Holandsku nie je zvykom zastierať si domácnosť záclonami, každý večer vidím, čo sa za ich oknom deje. Veľký gauč, zapnutý televízor, mobily v ruke. Ak majú návštevu, mobil má len žena a mladiství. O zábavu sa starajú denne médiá, o stravu Domino pizza, či iná tým mobilom dostupná fástfúd spoločnosť.
Na uliciach, v kaviarňach, v autobusoch vidím temená hláv a osvietené oči, prsty kĺžuce po displejoch. V práci, medzi kvetmi, sa naši muži medzi riadkami zastavujú, aby si ukázali najnovšie ženy z fejsšitu. Mestá bez rozhovorov, ruky ráno sa naťahujúce po tlačítku kruhu s polpásikom na vrchnej strane. Aby sa mi zapol svet a ráno začal online deň.
Asi som sa do internetového sveta dostala až primoc, zamotala sa do neosobných vzťahov, vytvorila si známosti, ktorým sa musím prezentovať len ako vyrovnaná, dobrodružná, veselá Saša. Stratila som sa.
Hudbu počúvam len tú, ktorú pustí na plochu T. Články čítam len tie, ktoré zaujímajú aj K. Varím podľa receptov, čo vyvára M. D tvorí, skúsim niečo obzrieť, možno by som to zvládla spraviť. S sa vybrala cestovať, kam by som mohla ísť aj ja? J vie fotiť - mala by som sa tiež naučiť. L vyzerá na fotkách šťastný, ako to, že ja sa cítim tak strašne sama??
Som zmesou všetkých a sama pre seba nikto. Neviem, kedy sa to začalo diať, no pripomínam si chvíľu, keď som si kúpila svoj prvý počítač, prestala rásť a zacyklila sa nepotrebných informáciách a vo vzťahoch cez písmená, nie slová. Cez to, čo mám, nie to, kto som. Keď na mňa príde pocit samoty, uzatváram sa do ešte väčšej, či o nej bez ustania rozprávam, aby mi svet veril moje veľké osamotenie.
KTO SOM?
Neviem. No viem, že sa nechcem za ťažké dni "odmeňovať" v horizontálnej polohe bez energie a zajedať nudu prázdnou stravou. Chýbajú mi listy zalepené v obálkach vydávajúce sa každý mesiac na cestu. Chýbajú mi dlhé osobné rozhovory. Chýbajú mi smsky na dobré ráno. Chýba mi priateľ.
RÁSŤ. TVORIŤ. UČIŤ SA. PÍSAŤ LISTY. DOSTÁVAŤ znova SMS. ROZPRÁVAŤ SA o podstatnostiach, či radšej MLČAŤ, ak by slová mali len ublížiť.
Chcela by som vedieť, aká budem, kto pri mne zostane, koho si do života pritiahnem, komu pomôžem, od koho sa inšpirujem, až odlepím oči od monitoru a začnem dýchať. Chcem zájsť za svoje obmedzenia, ktoré som si životom nalepila do svojho denníka. Vedieť sa hrať znova zo slovami, ktoré ma opustili, keď som prestala hľadať v knihách nové vety. Zažívať osudové dni, vytvoriť si hlboké vzťahy.
Ako sa zmení život, ak budem PC zapínať len pre podstatnosti, priateľstvá si udržovať cez listy a zážitky zachytávať tu a teraz?
Dám si skrátka na rok šlofíka od fejsbúku, nech sa vytvorím. Blogujem o zmene, aspoň tu vážim slová.
