Retrospektíva: jedenásť hodín, pár minút. Sedím presne na tej istej lavici, na ktorú som si sadla pred deviatimi hodinami. Nohy rovnako natiahnuté na vedľajšiu stoličku, ľavá prehodená cez pravú..vždy mi vravievali, že tak budem mať kŕčové žily – seriem na to! V rifliach a prepotenom tričku, v ktorom som celý deň robila. Hľadím rovnakým smerom, na sivú stenu: amatérsky zamurované dvere, mám vedľa seba rovnaké knihy, aké som si vzala, keď som si sadala. Ths, vraj „Prestaňte sa tváriť, že ste v pohode.“ Ošťať!