Poza hranice Slovenska chodím občasne už takmer desať rokov, no to, čo sa (MNE, či ĽUĎOM, ktorých stretávam) odohráva v mysli a vypúšťa von, to som začala analyzovať len prednedávnom, keď som sa ocitla v holandskej dedinke, nachádzajúcej sa 40 km severne od Amsterdamu, klasicky - zbierať kvetiny, pre zmenu - nie tulipány, lež alstromerie.
Neprekvapuje ma, že nájsť osobnosť, s ktorou by som si tak naozaj "sadla" - v bezduchom ľahkom diškurze za chodu, medzi kvetinami, či by sme si rozumeli aj v dlhej filozofickej dišpute za svitu Mesiaca, doprovodu hviezd, až do východu Slnka - nie je ľahké. No keďže sa pohybujem zväčša v spoločnosti polskej národnosti, ktorá sa dlhodobo vzdala svojej krajiny a rozhodla sa zasvätiť život skôr rozmachu bankového konta, ako rozvoju intelektu, či Holanďanov, ktorých po á) zo škôl vyhodili, či po bé) sú len ľahostajní ku hľadaniu práce vo vyštudovanom odbore, keďže v našej firme robili trhačov, či baličov už na prvom stupni - je to pochopiteľné.
Poliakov bavia peniaze a aj tak by sa do svojej krajiny všetci nenatlačili, beriem. Tú prvú domácu skupinu manuálna práca pozostávajúca z pohybu pravej, či ľavej ruky a kopania vozíka pred sebou skrátka baví. K tomu od štátu pribalené voľné víkendy a dvojnásobne platené sviatky, v piatok pivo od vedenia, Kermis firemné párty, v mikrovlnke zohriate lekkere frikandel, či toast od mamči. Tu už prestávam rozumieť, ale ešte rešpektujem, že si užívajú a je im fajn. Tú druhú skupinu Holanďanov práca ani pláca nerozveseľuje, zamilovali si však, že striedaním zahraničných poskokov, teda, pracovníkov, sú len o jeden stupienok pod šéfom (aký pán, také psy). Dlhý čas som sa pohrávala s myšlienkou, že som ja tá hlúpa, či s mojou nedostatočnou iróniou a sarkazmom nemôžem rozumieť holandskému humoru kolegovcov. Citlivka, plakávala som mesiace na ramenách, či pod paplónom sama skrytá. Až raz..
..som pripustila, žeby mohla byť trápnosť možno aj v iných.
Tomáš
Nazvem ho tak, lebo sa tak aj volá. Vysoký, nachudlý, radorečný, potetovaný chlap/ec?, čo mi pri zoznámení povedal, že sa "musíš naučiť po anglicky". Nabudená, že sa chce porozprávať - zahrnula som ho otázkami o miestach, kam by nasmeroval návševníka, zaujímajúceho sa umenie a kultúru. Pýtala som sa na akcie, ktoré by uspokojili moju túžbu po inteligentnej zábave a fascinujúcich zážitkoch. Dobrý džezový festival, najzaujímavejšie historické mesto, či bar, kde hrajú klasickú hudbu. Keď sme sa spoznali pri balení kvetov viac, jeho odpovede "neviem" sa začali stupňovať na: "Red Light District, kde nájdem historické kusy žien a mužov prezlečených za ženy, Coffe shop v ktorom sa už za 2,50€ môžem povoziť po všetkých zadymených vodách Holandska a pod." Každé ráno som pravidelne začala dostávať otázku, či som mala s niekým cez noc koitus a keďže mojej negatívnej odpovedi neveril, dostávala som overené typy, kto by mohol byť môj potencionálny, pretože "ženy bez toho nevedia vydržať ani deň". Keď pochopil, že žiadneho ochrancu nemám, začalo denno-denné komandovanie: "Kebyže máš rozum, spravíš to takto.. Najprv dávaj kvety dole, potom hore, je to logické.. Napusti, prines, urob, daj mi, to je tvoja práca!, nie moja.."
Moja naštrbená sebadôvera sa však začala vracať pri nedávnom rozhovore:
Ja: "Prečo máš vytetovaného pitbula na ramene?"
T: " Som skinhead, neznášam všetkých čiernych, najradšej by som ich vystrielal."
Ja: "Tak prečo máš na boku tetovanie cigánky?"
T: "Lebo môj otec, starký, aj ja som srdcom cigáň. Sme na to hrdí. Holandským cigánom sa hovorí - kočovníci, cestovatelia."
Ja: "Takže rád cestuješ, to je skvelé, kde všade si bol?"
T: "Nenávidím cestovanie. Nikdy nechoď do Francúzska, tam sa s tebou nebudú rozprávať po anglicky. Ani do Španielska, tam to smrdí. Ani do Nemecka, tam sú fašisti. "
Ja: "Vlastné skúsenosti?"
T: "Nie, si hluchá, neznášam cestovanie!"
Ja: "Prečo máš vlastne punkáčsky účes?"
T: "To sa tak nosí teraz."
Začala som jeho myseľ chápať aj popri obľúbenému songu: https://www.youtube.com/watch?v=ufLntuYjs8k .
Raz sa mi v slabej chvíľke zdôveril, že ho deti v škole, aj v teraz v práci týrajú, pretože má všetky možné formy dys - dyslektik, dysgrafik a pri jeho poslednej odpovedi na moju otázku, či bol niekedy v beer muzeu, či múzeu áut, či športu, kde by som mohla vziať na rande jedného muža si poklepal po čele: "Si šialená, načo by som tam chodil!" - som pochopila, že je nenáležitý na rozhovory so mnou.
