A o ďalších desať. A potom sa odloženie svojvoľne vypína a ponáram sa do ďalšej hodiny spánku. Vstávam mrzutá, lebo na beh už nie je čas alebo sa mi už skutočne nechce ísť, keď ľudia chodia do práce – vidieť ma takú spotenú, s nadskakujúcim zadkom v obtiahnutých legínach? Ani za nič!
Aspoň si teda poslušne odkladám perinu do perináka, upravím plachtu. Ešte raz. Skontrolujem si otlačenú tvár v zrkadle, až potom sa môžem ísť umyť. Snažím sa znova dostať do švungu a cerím zuby na svoj odraz v zrkadle. Čierna bodka. Znova prichádzam do spálne ku zrkadlu pri posteli a vytláčam si ju. Vezmem pinzetu a dotrhám chlpy, ktoré mi zázračne za noc narástli. Starnem. Vráska. A ďalšia. Obzerám si ich z každej polohy. Ale aspoň mám aj keď sa smejem, okolo očí. Márna útecha. Vraciam sa do kúpeľne, vytiahnem kefku, natlačím si na ňu pastu. Treba mi cikať a tak si položím kefku na kraj umývadla a idem znova cez celú kuchyňu na záchod. Sadnem si na misu, dvere dokorán otvorené. Uvidím knihu, ktorú som už dávno nečítala a presne v tejto chvíli mám na ňu chuť, preto vstávam a beriem ju do ruky. Po desiatich minútach čítania, v ktorom som sa nič nové nedozvedela vstávam. Znova kúpeľňa, hádam sa mi už podarí doumývať si zuby. Kefku si však nešikovne zhodím a zadrbem celú vaňu, práčku aj zem. Znova práca navyše. Vypľúvam vodu, čistím si tvár. Ďalšia bodka, ktorú treba vytlačiť. Obzerám si "tehotné" brucho. Treba mi zhodiť. Aj zadok. Na stehnách celulitída. Sadnem si na posteľ a uvažujem, čo s načatým dňom. Napíšem si zoznam vecí, čo chcem dnes stihnúť. Na polku strany. Zaháčkujem si dred. Ďalší. Zbytočne, ešte ich mám 71, takto by som mohla háčkovať najbližší mesiac. Prisahám si, že svoj noťas nezapnem, aby ma nelákalo zbytočne obzerať cudzie životy na fejsbúku. Vytvorím si vlastný. Ale..čo ak mi niekto niečo súrne napísal. Na 10 minút, len skontrolujem. Aj tak mi treba pozrieť maily. Zrazu mi ujko volá, či nejdem na obed, že pozýva. Ach, sakra, však už sú dve hodiny!! „Nie, nie, príďte sem, ja niečo spravím...“ (..po tom, ako si pozriem tie maily, čo som chcela..)
Zvoní pri dverách, ja akurát začínam variť polievku. Zostáva sa ešte porozprávať, ja by som ho však najradšej vyhodila hneď po obede, aby som mohla konečne niečo robiť. Však som mala na dnes toľko plánov. Odchádza. Umyť riad, poslušne po sebe upratať, však to nepočká! V chladničke zbadám plesnivé jablko. Musím ho vyhodiť. Vlastne by sa patrilo upratať celú chladničku. Aj špajzu. Vyberám všetky veci, teším sa, ako ju môžem vyumývať do čista a znova tam veci naukladať podľa systému, ktorému rozumiem len ja. Ešte zvonka utrieť. Aha, kvety na nej sú už asi suché. Prejdem s fľaškou s odstátou vodou celý byt a popolievam aj tie, čo netreba. Však keď budú smädné, napijú sa. Ešte utriem prach a pôjdem von. Čo asi dávajú v telke? Prvé noviny? Ach, nechcem vidieť tie vraždy, havárie a prírodné katastrofy, ale vždy som chcela mať všeobecný rozhľad, preto si sadám. Však hneď potom. Mamka je na nete a pýta sa, či som umyla chodbu. Dnes nie, teda to nemôžem odkladať! Ešte noviny o siedmej a pôjdem na večerný beh. Už je nejaká tma, mám strach, že ma niekto prepadne. Čo sa už len dá takto večer robiť? Internet?
A ďalší deň v prdeli...
...dokedy? Však mám toľko plánov na nekonvenčné dni..
...možno zajtra, nastavím si budík na siedmu!
