Ona a jej veľký ženský vzor plakávali vždy v piatok, lebo Muž sa mal vrátiť domov z týždennej pracovnej neprítomnosti. Možno opitý, možno nadávajúc, možno bijúc, možno chcel byť s plačúcou Ženou sám a vtedy sa ticho vyprevadila do izby a usadla k stene. Možno láskavo? Tam spomienky nemá, asi bolo u Muža málo úsmevu. Chcela pomôcť, bola silná, pred Ženou, no čo taká Malá zmôže, keď ničomu nerozumie. Povyrástla a začala sa báť. Bála sa napísať "s", lebo Muž sa vždy rozkričal, aké je "s" nemožné a Malá hlúpa. Bála sa prejsť cez cestu, lebo radujúc z nového bicykla, Muž ju stále napomínal ako a kam má ísť a ako veľmi si môže ublížiť, ak ho nebude počúvať. Bála sa povedať, ako veľmi túži byť s ním na rybách, na love, pri zbieraní dreva, ako sa chce učiť novostiam, lebo jej vynadal, aká je ešte Malá malá a neschopná. Snažila sa nebyť vydesená, ak by Žena potrebovala pomoc, keď ju Muž bil a nadával. Malá sa hystericky vyplakala a zostala silná. Bola silná, aj keď Muž od Ženy odišiel a stala sa Väčšou.
Ako Väčšia, jej hlava nechcela uveriť, že všetci muži podvádzajú a tak si našla milujúceho partnera. A podvádzala ona. Myslela si, že keď sa Žena oslobodila, môže byť teraz tou panovačnou a tvrdohlavou ona. Rebelovala voči Žene, voči svetu, na priateľstvo neverila, snažila sa byť inou, silnou, len skrytý hnev a arogancia sa dostávali pomaly z nej. Bola láskavá, snažila sa byť, no jej prirodzenosť pramenila v bolesti a teda neverila, že toto je ten život, aký sa má žiť. Že existuje láska. Utiekla ku knihám. O pozitívne. O milovaní. O duši. O šťastí. Chránili ju. Vydávala sa za realistu, usmievala sa, no dnu v nej, hlboký strach, obkolesoval jej zmätené srdce.
Až raz.
Prasklo to.
Sedela som v kruhu úžasných ľudí a zrazu som si uvedomila, že sa s nimi nemám o čom rozprávať. Môj mozog zamrzol, len som sedela a tupo sa usmievala. Dostal sa na povrch pocit, že za nič nestojím, že som hlúpa, neschopná, menejcenná, čo mi vštepoval Muž neustále do hlavy.
Utiekla som pred sebou do diaľky a snažila sa zahnať čierne myšlienky usmievajúc sa na iných ľudí, nepoznaných, nových. Stále nových, stále iných. Raz sa ich dalo oklamať. A potom som ich opustila, aby nevideli tú pustotu v očiach. Utiekla som ďalej a ďalej, znova inde.
Skryla som si uplakanú tvár za knihy..Ako milovať svoj život a viac..vyskúšané množstvo však neodpovedalo zvýšeniu pocitu šťastia. Možno stáť pred zrkadlom, usmievajúc sa, no bez hlbokého pochopenia ani dvesto „som so sebou spokojná“ denne nepomôže.
Skúsila som tvoriť, ale slová, že zo mňa nič nebude ma vracali stále na začiatok. Vracajú, hanbiac sa za čo, čo dokážem.
Zvýšená fyzická aktivita pomohla na krátku chvíľu a znova otváram chladničku.
Skúsila som prestať myslieť a radovať sa. No prenasleduje môj smiech.
A tak som tu, ďaleko. A chcem sa vrátiť. Chcem si dovoliť, byť sama sebou. Chcem konečne vedieť, kto v skutočnosti som. Prestať byť zahĺbená v sebe, nevšímajúc si ľudí, čo ste pri mne a ani nevidíte, aká som uzatvorená do seba, ako sa povrchne pýtam, aký bol deň a pritom som neustále pri myšlienkach na svoj kvílivý, neustále riešenie hľadajúci, hlas, ktorý sa nahromadil v hlave.
Neverím Mužovi. Neverím mu ani slovo. Aj keď sú už na povrchu a vnímam ich, sú vo mne hlboko. Chcem s nimi do nenávratna.
