Z prieskumov, ktoré desaťročia realizuje Gallupov ústav vyplynulo, že respondenti spravidla menujú 2 až 6 tém, ktoré u nich najviac zarezonovali - menej ako 1% z toho čo sa za deň spravodajsky udeje.
Väčšina ľudí (75%) ostáva na povrchu správ a prečíta si len titulky. Článok ich zaujme ak je téma pre nich dôležitá a príliš sa v nej nevyznajú, takže si potrebujú urobiť názor.
Prvá správa vytvára mentálny model, či referenčný rámec, aj keď nie je pravdivá. Opakovaná lož sa stáva pravdou – ak ľuďom dostatočne často zopakujeme nepravdivú informáciu, ťažko sa jej neskôr vzdajú, aj keď sa dozvedia pravdu. Dôležité je vyvolať povedomie, a pomáha tomu ak informácia je podaná jednoduchým jazykom, plynulo a s emóciou.
Cieľom väčšiny médií nie je podať vám správu najlepšie popisujúcu objektívnu realitu – to je cieľom prevažne verejnoprávnych médií, a aj to len niektorých. Ciele konkrétneho média vyplývajú z vlastníckej štruktúry (súkromné, verejnoprávne) a typu média - či médium podlieha regulácii alebo nie. Cieľom môže byť ziskovosť, podiel na reklamnom trhu, sledovanosť, či dokonca ovplyvňovanie verejnej mienky (ak vás vlastní oligarcha alebo finančná skupina). Ale aj objektívnosť, nestrannosť a edukácia, ktoré sú najčastejšími cieľmi nezávislých verejnoprávnych médií.
Väčšina obsahu v médiách a na sociálnych sieťach je balast. Treba si vybrať zopár médií, pri ktorých viete aký majú cieľ, etický kódex a redakciu (napr. BBC, Reuters, CNBC, ČT24).
Pre tých z Vás, čo chcú ísť hlbšie do témy je tu dlhší blog a prípadová štúdia zobrazujúca rôzne mediálne žánre popisujúce tú istú tému.
Matovič porozumel médiám - ako fungujú a v čom je ich sila
Za ostatných 10 mesiacov som v uliciach s petičnými hárkami a zbieram podpisy – stretol som viac ako 30 tisíc ľudí v priamom kontakte (časť odmietne, časť vynadá, časť podpíše). Keď sa s ľuďmi rozprávame, častokrát sú prekvapení z toho, koľko vecí o ktorých sa porozprávame nie je v médiách - ich očakávanie je, že médiá budú vrámci správ vysielať to, čo je spoločensky dôležité a vo verejnom záujme.
Ale tak to predsa nefunguje! Obzvlášť v situácii kedy politici ovládnu verejnoprávne médiá - tie sa potom stávajú súčasťou propagandy, kde jediná hnacia sila je tá, ktorá platí alebo sa vyhráža (z 90-tych rokov si pamätáme 3 nástroje vtedajšej moci: buď si ťa kúpim, alebo na teba niečo mám, alebo ťa zlikvidujem).
Matovič mal sieť regionálnych novín predtým než vstúpil do politiky. Neskôr keď už bol politikom si veľmi pozorne všímal, kedy novinári “zahrali” jeho tlačovku (kedy o ňom napísali alebo ho vysielali), a čo presne použili - čo sa dostalo cez ich výberové sito. Ako ďalej v knihe písal Dušan Mikušovič: “Matovič vyhľadával neformálne debaty s novinármi, kde sa novinári častokrát dozvedeli niečo zo zákulisia.”
Keď už mal dostatočne veľké počty sledovateľov na vlastných kanáloch (na sociálnych sieťach), dostal sa ešte bližšie k okamžitým reakciám ľudí - čo si pozrú/prečítajú, kedy, ako na to reagujú (páčikmi, komentármi).
Pri tom všetkom sa teda naučil aký obsah sa k ľuďom dostane. Čím si ich získa na svoju stranu - akým jazykom a pri akých témach v nich vyvolá pocit, že on im rozumie, že vie aké problémy ich trápia. Že je jedným z nich - že sa s ním stotožňujú. A to mu stačilo na úspech. Nemusel vedieť riadiť veľké organizácie, ani nemusel mať plán pre ekonomiku, zdravotníctvo, či školstvo.
Veľmi podobným spôsobom na to ide Republika. Stačí, že vo voličoch vyvolajú pocit spolupatričnosti - “títo politici hovoria jazykom, ktorému rozumiem a poukazujú na veci, ktoré nefungujú a sú pre mňa dôležité.” Prípadne vyvolávajú dostatočný strach vo voličoch. Žiadne riešenia, žiaden systematicky prepracovaný plán pre to ako by Slovensko ako štát mohlo fungovať.
Ak teda chcete vedieť čo robí politická strana a jej predstavitelia, musíte si sami vyskladať obraz – zadefinujte si najskôr čo od nich očakávate (čo je pre vás skutočne dôležité) a pozrite sa či vám ponúkajú program a ľudí, ktorí vaše očakávania napĺňajú. Zapojte sa do diskusii s nimi, pýtajte sa ich a sami vyhodnoťte aké odpovede dostávate.
Ak chcete o nich dostávať pravidelné informácie, zaregistrujte svoj email na odber ich newslettra (obežníka), sledujte ich Youtube a webovú stránku (Facebook a Instagram vám nemusí ponúknuť všetko, pretože algoritmy vám poskytnú iba časť ich obsahu).
A čo to znamená pre demokraciu?
Rozmach printových novín začal v 17. storočí, no to ešte neexistovalo všeobecné volebné právo. Narozdiel od Československa, ktoré prijalo všeobecné volebné právo pred viac ako 100 rokmi, toto právo začalo byť celosvetovo dostupné až po druhej svetovej vojne. Vtedy sa zrodilo aj terestriálne televízne vysielanie.
Máme iba 80 rokov skúseností demokracie v masmediálnych podmienkach (celosvetovo), a veľmi si to neuvedomujeme.
Potrebujeme sa viac rozprávať o tom ako vzniká verejná mienka, volebné preferencie a rozhodnutia voličov. Prílišná koncentrácia moci vedie k príliš veľkej motivácii "investovania” peňazí do ovplyvňovania volebných výsledkov cez médiá a sociálne siete. O tom písal Jürgen Habermas už v roku 1962, ale o tom niekedy inokedy. Potrebujeme de-koncetrovať moc, čiže decentralizovať krajinu. Potrebujeme silný občiansky sektor, ktorý bude kontrolovať politikov. Potrebujeme uvedomelých a občiansky aktívnych voličov, ktorí sa zapájajú do politických strán svojim časom, energiou alebo peniazmi. A tiež verejnoprávne médiá ako BBC, s prepracovanou občianskou kontrolou, aby sa nedostali do rovnakej situácie ako STV v minulosti a STVR v súčasnosti.
