Ktorých 2-6 správ sa dnes zapamätateľne dostane k Vám?
V 70-80% prípadov správ si ľudia prečítajú len nadpis. Hľadal som k tomu výskumy a našiel toto.
Štúdia univerzity, ktorá skúmala 35 miliónov spravodajských hyperlinkov zdieľaných na Facebooku zistila, že až 75% týchto zdieľaní sa uskutočnilo bez toho, aby zdieľajúci predtým klikol na daný link. V prípade politických statusov je to častejšie ako v prípade nepolitických statusov. Nečítame to čo zdieľame!
Tiež máte ranný mediálny rituál?
Ráno pozriem zopár spravodajských webov a FB, prezriem titulky a pootváram to čo ma zaujalo, na neskôr. Na mobile dostanem 20-30 článkov rôznych spravodajských webov hneď po otvorení prehliadača chrome.
Záujem respondenta vyplýva z dvoch vecí: je téma dôležitá a vyvoláva vo mne neistotu (resp. som v nej zorientovaný)? Ak je téma dôležitá a nie som v nej zorientovaný, mám tendenciu viac sa zaujímať. S tým súvisí tzv. "spravodajská hodnota" danej udalosti.
Dostávajú sa k vám správy priebežne? Niekto vám povie, zavolá, pošle osobnú správu? A je vlastne dôležité v akom poradí sa k vám správy dostanú?
Na poradí záleží, aj na slovách a emócii - ospravedlnenie za chybnú informáciu nepomôže - pamätáte si prvú verziu správy, aj keď sa časom zmení čo si vlastne pamätáte. Ibaže by vám niekto v danej téme vyvolal silnejšiu emóciu vám blízkym jazykom – potom možno nová správa prevalcuje staršiu.
Kognitívne vedy vrátane behaviorálnej ekonómie a psychológie prinášajú takéto vysvetlenia:
Opakovaná lož sa stáva pravdou - Efekt iluzórnej pravdy (The Illusory Truth Effect):
Výskumy potvrdzujú to, čo sme videli počas mečiarizmu aj počas vlád Róberta Fica – opakovaná lož sa stáva pravdou. Ak ste dostatočne často vystavený tej istej informácii, aj keď je nepravdivá, máte tendenciu jej veriť, lebo sa vám zdá povedomá. Dodatočne sa síce môžete dozvedieť, že je to lož, ale stále vám na pozadí ostane pocit povedomia.
Súvisí s tým aj efekt kontinuálneho vplyvu (Continued Influence Effect). Prvotná informácia vám totiž vytvára mentálny model - príbeh. To čo nasleduje po ňom porovnávate s vaším prvotným modelom, ktorý slúži ako referenčný rámec. Chybná informácia vám ešte dlho môže ovplyvňovať rozhodovanie a uvažovanie. Pamätáte sa ako vám niekto povedal, že očkovanie spôsobuje autizmus? Napriek tomu, že to tak nie je – ostal vo vás akýsi divný pocit pochýb, všakže?
Ako ovplyvňuje povedomie našu pamäť, a to na čo si spomenieme? Výskumy ukazujú, že si skôr spomenieme na niečo, čo nám pripadá povedome - počuli alebo videli sme to mnohokrát - bez ohľadu na pravdu a fakty. Pamäť nám vie rovnako zblbnúť strach, hnev a nadšenie - akákoľvek silná emócia pomáha pamätať si veci - žiaľ aj tie nepravdivé.
Jednoduchosť a plynulosť (Fluency and Processing Ease):
Informácia, ktorú vieme ľahko spracovať sa nám môže zdať pravdivejšia. (jasne prezentovaná, s opakovaniami a/alebo v súlade s naším presvedčením). Akonáhle máte klamlivé správy či dezinformácie, ktoré používajú jednoduchý, emóciou nabitý jazyk, ktorý je veľmi zrozumiteľný, pomáha to vyvolať vo vás pocit plynulosti - máte tendenciu mu veriť!
Zaujatý potvrdením (Confirmation Bias)
Máme prirodzenú tendenciu vyhľadávať informácie a interpretovať ich tak, aby potvrdzovali naše existujúce postoje a presvedčenia.
Ak sú nepravdivé informácie v súlade s naším videním sveta, máme tendenciu im veriť, a veľmi ťažko neskôr pripustíme nápravu.
KTO vyberá ČO sa dozviete v médiách
Ak ste pozerali seriál HBO s názvom “The newsroom”, v jednej časti je scéna, v ktorej tlačová agentúra prinesie správu o požiari na ropnom vrte. Počas daného dielu sa postupne mení význam tejto správy z “lokálnej” na “regionálnu, až dosiahne stupeň “globálna”. Išlo totiž o “Deepwater Horizon” - najväčšiu ropnú katastrofu v histórii ťaženia ropy.
V danej redakcii bol analytik poverený sledovaním agentúrnych správ - predstavte si softvér od agentúry AP, v ktorom sa Vám pravidelne aktualizujú správy, a každá správa má rôzne dôležité parametre a sfarbenie podľa závažnosti.
Stupeň "flash" má najvyššiu prioritu a spravodajskú hodnotu (Pád Berlínskeho múru, 11. September, Deepwater Horizon, a pod.) a softvér vám ju označí výraznou červenou, zatiaľ čo urgentná správa môže byť oranžová, a lokálna správa žltá.
Je rozdiel či spravodajstvo pozeráte z verejnoprávnych médií, súkromných médií podliehajúcich regulácii (nový tlačový zákon, či nový zákon o médiálnych službách) alebo si len proste nájdete svoju “bublinu správ” na sociálnych sieťach.
Médiá regulované zákonmi majú redakčné rady, ktoré v spravodajstve musia postupovať v zmysle zákonov a ďalších predpisov. Práve do ich kompetencie spadá tzv. redigovanie ktorého súčasťou je výber toho, čo sa bude vysielať alebo vydávať.
Výber správ bude teda iný v súkromnom médiu, a iný vo verejnoprávnom médiu.
Do rozhodovania vstupujú: relevantnosť správ, spoločenský vplyv, verejný záujem, preferencie publika, či sledovanosť a s tým súvisiaca ziskovosť (posledné tri v súkromných médiách).
V Amerike dokonca existuje stránka, ktorá mapuje na ktorej strane ľavicovo-pravicového politického spektra sú jednotlivé spravodajské médiá, keďže to môže vstupovať do štýlu ich redakčnej práce (o čom budú písať, akú časť reality vám nasvietia, atď). BBC News, CNBC a Reuters sú v strede.
Hľadal som ďalšie odpovede na moje otázky a natrafil som na "Novinársku prvouku" z roku 2019 (Filozofická fakulta, UK): "... je to práve žurnalistika, čo od čias prvej modernej tlače pomáha formovať a stabilizovať alebo destabilizovať spoločenský poriadok danej krajiny v danej dobe."
Tiež sa v dokumente dočítate o tom, ako médiá vyberajú to, o čom budú písať, alebo čo budú vysielať, tzv. "Nastoľovanie agendy", čo úzko súvisí s etikou novinárov.
"Pod prvý známy pokus o sformulovanie kódexu novinárskej etiky sa podpísal Charles Anderson Dana, vydavateľ New York Sun (1868).
Zahrnul doň princíp objektivity, upozornil na význam verifikácie/overovania faktov (potvrdenia ich pravosti, správnosti a pravdivosti) a tiež na ochranu zdrojov. Varoval pred skrytou reklamou a hovoril aj o novinárskej slušnosti a ohľaduplnosti voči slabším. Vyžadoval úctu k názorom iných, rešpektovanie ústavy i slobody, a poukazoval na nebezpečné následky plynúce z omylov a chýb novinárov."
Aby redakcia nebola len reakčnou (písala len o tom čo priniesli mediálne agentúry), môže postupovať tak ako v BBC. Raz za týždeň má každé oddelenie redakcie plánovacie stretnutie, na ktorom sa reviduje očakávaná agenda nadchádzajúceho týždňa. Navyše sa prediskutujú 1-2 širšie strategické témy, ktorým sa redakcia bude venovať. Takto sa redakcia snaží vyhnúť tomu, aby bola len unášaná aktuálnym dianím.
Teória Nastoľovania agendy skúma aj časové rámce účinkov mediálnej agendy na verejnú agendu, inými slovami vplyv médií na verejný priestor - prejavujú sa po relatívne krátkom čase, zvyčajne od 4 do 8 týždňov.
Zobral som si aj toto jednoduché rozlíšenie žurnalistických žánrov:
- Správa
- Analýza
- Názor
Nie je správa ako správa!
PR článok, agentúrna správa, spravodajstvo, investigatíva alebo komentár - iný žáner, iný cieľ čo chce u vás tvorca dosiahnúť.
Nedávno mala široká verejnosť možnosť postrehnúť informáciu o zamýšľanej spaľovni firmy Slovnaft na Slovensku.
Je obrovský rozdiel v tom či sa k vám prvotná informácia dostala ako inzercia, tlačová správa, komentár alebo spravodajská reportáž. Rovnako veľký je rozdiel v tom, či k vám správa “prišla” cez verejnoprávne médium (RTVS, TASR, teraz.sk), súkromné médium (aktuality.sk, sme.sk, TV Markíza,...), neregulovaný web (dezinfoweby), prípadne ste ju zachytili na Facebooku alebo Instagrame.
V čom je rozdiel? V cieľoch aké chcú horeuvedené zdroje a jednotlivé formy, či žánre dosiahnúť. Inými slovami, kam vás potrebujú dostať - máte byť objektívne a nestranne informovaní a spraviť si názor, alebo vám chcú “spraviť názor”?
Niektoré žánre (napr. PR článok alebo Komentár) sa Vás snažia ovplyvniť ku konkrétnemu postoju - napríklad ako investor novej spaľovne vo vás chcem vyvolať pozitívny postoj k novej spaľovni vo vašom meste.
Ako píše TASR: “Agentúrna správa je výstižná, jasná informácia o aktuálnej spoločensky významnej alebo zaujímavej udalosti, jave, ktorá oznamuje nový a doteraz neznámy fakt, príp. fakt známy vystupujúci v nových súvislostiach a zachytáva istý výsek objektívnej skutočnosti”.
A toto je dôležité - “istý výsek objektívnej skutočnosti”. Narozdiel od PR článku, agentúrna správa skutočne môže mať za cieľ objektívne informovať. Bojuje však s časo-priestorom - koľko času si vyžaduje zistiť informáciu, overiť informáciu, zasadiť ju do relevantného rámca a distribuovať ju? A koľko priestoru si vyžaduje pokryť správu plnohodnotne? A aj keď to urobíte, koľko času a priestoru tomu venuje divák, poslucháč, či čitateľ? To všetko stojí peniaze a prináša peniaze. Hľadáte optimum, ktoré sa vám bude meniť v čase (teraz má táto správa hodnotu, ale už o hodinu to budú “včerajšie správy”).
Konkrétne príklady témy spaľovne Slovnaft spracovanej rôznymi žánrami a analýzou rozdielov nájdete tu.
Prečo vás nejaká správa vlastne zaujíma a čo by ste potrebovali vedieť?
Princíp obrátenej pyramídy - Čo? Kde? Kedy? Ako? Prečo? Kto?
Dodržaním tohto princípu by ste hneď v úvode mali dostať odpovede na horeuvedených 6 otázok. Následne sa popíšu dôležité detaily. Všetko ostatné by malo byť uvedené v závere.
Ak Slovnaft stavia spaľovňu na Slovensku (KTO a ČO), v prvom rade chcem vedieť kde (KDE). Keď už je jasné, že sa jedná o spaľovňu v Bratislave, tak zrejme väčšinu to nebude zaujímať, ale ľudia v Bratislave a jej okolí budú chcieť vedieť čo to pre nich znamená, a kedy sa tak stane (AKO a KEDY). Až niekde v závere budú chcieť vedieť prečo (PREČO).
Čo si z toho všetkého odniesť?
Z prieskumov, ktoré desaťročia realizuje Gallupov ústav vyplynulo, že respondenti spravidla menujú 2 až 6 tém, ktoré u nich najviac zarezonovali - menej ako 1% z toho čo sa za deň spravodajsky udeje.
Väčšina ľudí (75%) ostáva na povrchu správ a prečíta si len titulky. Článok ich zaujme ak je téma pre nich dôležitá a príliš sa v nej nevyznajú, takže si potrebujú urobiť názor.
Prvá správa vytvára mentálny model, či referenčný rámec, aj keď nie je pravdivá. Opakovaná lož sa stáva pravdou – ak ľuďom dostatočne často zopakujeme nepravdivú informáciu, ťažko sa jej neskôr vzdajú, aj keď sa dozvedia pravdu. Dôležité je vyvolať povedomie, a pomáha tomu ak informácia je podaná jednoduchým jazykom, plynulo a s emóciou.
Cieľom väčšiny médií nie je podať vám správu najlepšie popisujúcu objektívnu realitu – to je cieľom prevažne verejnoprávnych médií, aj to len niektorých. Väčšina obsahu v médiách a na sociálnych sieťach je balast. Treba si vybrať zopár médií, pri ktorých viete aký majú cieľ (napr. BBC, Reuters, CNBC)
A čo to znamená pre demokraciu?
Rozmach printových novín začal v 17. storočí, no to ešte neexistovalo všeobecné volebné právo. Narozdiel od Československa, ktoré prijalo všeobecné volebné právo pred viac ako 100 rokmi, toto právo začalo byť celosvetovo dostupné až po druhej svetovej vojne. Vtedy sa zrodilo aj terestriálne televízne vysielanie.
Máme iba 80 rokov skúseností demokracie v masmediálnych podmienkach (celosvetovo), a veľmi si to neuvedomujeme.
Potrebujeme sa viac rozprávať o tom ako vzniká verejná mienka, volebné preferencie a rozhodnutia voličov. Prílišná koncentrácia moci vedie k príliš veľkej motivácii "investovania” peňazí do ovplyvňovania volebných výsledkov cez médiá a sociálne siete. O tom písal Jürgen Habermas už v roku 1962, ale o tom niekedy inokedy. Potrebujeme de-koncetrovať moc, čiže decentralizovať krajinu. Potrebujeme silný občiansky sektor, ktorý bude kontrolovať politikov. Potrebujeme uvedomelých a občiansky aktívnych voličov, ktorí sa zapájajú do politických strán svojim časom, energiou alebo peniazmi. A tiež verejnoprávne médiá ako BBC, s prepracovanou občianskou kontrolou, aby sa nedostali do rovnakej situácie ako STV v minulosti a STVR v súčasnosti.
