V čom je problém?
Väčšina ľudí na Slovensku nerozlišuje medzi štátnym, obecným a župným. Je tu taká mylná predstava, že štát “zorganizuje” dediny, mestá a regióny a pošle im peniaze na prevádzku.
Prepáčte, ale štát nemá vlastné peniaze – berie ich od Vás - od ľudí a firiem. A štát nemá ani znalosť o všetkom čo sa u Vás v dedine, meste a regióne deje, takže nie je kompetentný rozhodovať o tom, čo miestni ľudia potrebujú. Nedávajme mu takúto právomoc.
Vidieť to na debate o financovaní škôl, kde často počuť hovoriť o “štátnych” školách. Také však takmer neexistujú. Tisícky základných a stredných škôl na Slovensku sú buď obecné (MŠ, ZŠ) alebo župné (SŠ). Zopár škôl je zriadených priamo štátom, ale je ich naozaj len zopár.
Prečo je dôležité rozlišovať to? Z niekoľkých dôvodov.
Tým prvým dôvodom je zodpovednosť. Potrebujete vedieť kto je za danú školu zodpovedný. Rovnako ako potrebujete vedieť kto je zodpovedný za danú cestu, domov pre seniorov, športovisko, divadlo, ambulanciu, nemocnicu,... Keď viete kto je zodpovedný, viete kde sa máte dožadovať vášho práva na danú verejnú službu.
Druhým dôvodom je geografická aj politická blízkosť zodpovedných ľudí - komunálnych a župných politikov - a váš vplyv na nich. "Učitelia neštátnych škôl by mali spraviť protest v Banskej Bystrici, nech je vidieť, že zníženie financovania týchto škôl nie je len problémom bratislavčanov.” Ale kde sa v tej Bystrici postavia? Pred ktorú budovu, keď problém vytvára Ministerstvo školstva v Bratislave? Protestuje sa tam, kde máte inštitúcie zodpovedné za daný stav. Komunálne a župné úrady sú oveľa bližšie k občanovi ako Ministerstvo školstva - doslova. Z Telgártu do okresného mesta (Brezna) je to cca 43 km, do krajského mesta (Banská Bystrica) 92 km a do Bratislavy viac ako 3 hodiny.
Pre obyvateľa Telgártu je zložitejšie ísť protestovať do Bratislavy ako do Brezna. Ešte väčší rozdiel a oveľa dôležitejší je v tom, že obecného poslanca alebo starostu v Telgárte, či župného poslanca a župana v Banskej Bystrici som priamo volil – viem jeho meno a viem kde ho nájdem. V ďalších voľbách sa budem rozhodovať, či ho opäť zvolím, takže jeho motivácia pracovať v mojom záujme je vyššia. A nielen v mojom záujme. On vlastne pracuje aj vo svojom záujme, lebo žije v danej lokalite. Dnes už máme príklady starostov, s ktorými ľudia boli natoľko spokojní, že robili starostov dlhodobo, čo sa prejavilo v úžasnej prosperite obce. Potvrdzujúcim príkladom, že sa to dá je “poster child” Spišský Hrhov, ktorý za 30 rokov zdvojnásobil populáciu na takmer 1800 obyvateľov, a dostal sa do New York Times. Majú vlastnú obecnú firmu (stavebníctvo), postupne odstránili osadu (Rómovia si postavili domy a pracujú v stavebníctve a ďalších komunitných firmách), zriadili galériu a najnovšie sa snažia o dom pre seniorov.
Blízkosť zodpovedných ľudí znamená aj to, že danú lokalitu poznajú lepšie ako úradníci v hlavnom meste. Slovensko je rozmanité - táto krajina poskytuje rôzne možnosti pre podnikanie a prácu, ktoré vyplývajú z množstva dôvodov od prírodných (nížiny na juhu a na východe), cez historické (kde boli hlavné sídla, kde sa stavala železnica a veľké priemyselné podniky) až po geografické (obchodné a logistické trasy). Preto by miestni ľudia mali čo najviac rozhodovať o lokálnom hospodárstve - ako v danej dedine, meste a regióne zorganizujú podnikanie a prácu - tzv. Plán Hospodárskeho a Sociálneho Rozvoja (PHSR), ktorý dnes už má každá obec a župa.
Tým tretím a najdôležitejším dôvodom je “voľba nohami”. Ak sa mi nepáči môj život v Telgárte, môžem sa presťahovať do 24km vzdialenej Hranovnice (2-krát väčší počet obyvateľov), ktorá je už v inom okrese (Poprad), iba 10km od neho vzdialená. Nemusím sa sťahovať zo Slovenska, len hľadám dedinu alebo mesto kde by sa mi žilo lepšie. A verte, že rozdiely v životnej úrovni sú obrovské.
Nastavme si očakávania - nie každá obec vie dnes poskytnúť rovnaký životný štandard obyvateľov, ale to sa ani nedá. Neviete mať kultúrny stánok pre činohru, operu a balet v obci s 500 obyvateľmi – pre ilustráciu, divadlo v krajskom meste má ročný rozpočet 5 miliónov EUR a návštevnosť 60 tisíc ľudí. Neviete mať škôlku a školu v obci s 200 obyvateľmi bez dodatočného školného od ľudí (priemerná škola má dnes cca 200 žiakov). Neviete mať kanalizáciu pre 100 obyvateľov. Lebo je to ekonomicky neudržateľné. Nemáte dostatočnú návratnosť investície, a obec si teda nevie požičať peniaze na takú investíciu, ani finančne pokryť jej prevádzku.
Prosperujúci domov kdekoľvek na Slovensku
“Všetko čo potrebujem k prosperujúcemu životu mám doma - do 50km/do 50min.” O tejto vízii som napísal blog. Dovoľte mi tu vyzdieľať jednu podstatnú časť z neho:
To čo viete vyriešiť v dedine, vyriešite v dedine. Potom v strediskovej obci, meste, okrese, regióne, a až na samotnom konci sa budete pozerať smerom k štátu alebo EÚ.
A tak by mali tiecť aj peniaze – nie samospráva by dostávala peniaze od štátu, ale samospráva by mala vlastné peniaze. To znamená, že dedina, stredisková obec, mesto, okres a región by získavali peniaze priamo od ľudí a firiem (daň z príjmu, daň z nehnuteľnosti,...). Tie dane sa totiž vygenerovali v danej lokalite – zaplatili ste ich vy - a je teda férové, aby patrili ľuďom v danej lokalite. Zvráťme ten pomýlený mýtus, že štát dotuje samosprávu.
Je namieste diskusia o trvalej udržateľnosti obce a jej verejných službách, ale aj tých súkromných. Pri akom počte obyvateľov máte dostatok financií na aké verejné služby poskytované obcou? Pri akom počte obyvateľov sa súkromníkovi oplatí otvoriť prevádzku v danej obci?
Máte služby, ktoré dostanete v dedine, a iné ktoré dostanete v neďalekej strediskovej obci (škola s knižnicou, športoviskom a kultúrnou sálou, pošta, všeobecný lekár, obchody/služby,...). Niektoré služby získate v meste (stredná škola, lekár špecialista, kluby pre rôzne športy, kino, kultúrne centrum s kinom, divadelnými podujatiami a výstavami, reštaurácie...), iné len v okresnom meste, a na univerzitu budete musieť ísť do krajského mesta. Všetko do 50km a do 50 minút od vášho domova (pre väčšinu obyvateľov do 30min). Bez toho, aby ste museli mať auto.
Teoretický model môže napríklad počítať s 5 dedinami na 1 strediskovú obec, 5 strediskových obcí a 2 mestá (spolu 7 samospráv) na okres, 5 okresov na kraj, 16 krajov. Nejde tu teraz o to povedať koľko čoho a kde. Skôr skúsme pochopiť princíp subsidiarity - vyššia úroveň správy (región, štát, EÚ) poskytuje danú službu až vtedy, keď je to trvalo neudržateľné pre nižšiu úroveň správy.
Dediny, mestá a župy nie sú pobočkami štátu. Životná úroveň ľudí na Slovensku porastie len vtedy, ak porastie aj v jednotlivých dedinách, mestách a regiónoch. A to sa môže stať len, ak im štát prestane brať peniaze, ktoré vyprodukovali ľudia v danej lokalite.
