Sčasu na čas sa objavuje v médiách, aj v bežných diskusiách veta: “Slovensku chýba vízia krajiny”. Je tomu skutočne tak?
Takmer každá strana má vo svojom volebnom programe alebo na svojom webe krátky opis toho ako si predstavujú Slovensko v budúcnosti - akási vízia krajiny (napr. Demokrati):
“Slovensko je pokojným, bezpečným a prosperujúcim domovom pre každého z jeho obyvateľov. Pokoj je založený na dôvere a spolupráci v decentralizovanej spoločnosti, ktoré sú ovocím dobre fungujúcej demokracie, bezpodmienečného rešpektu k ľudským právam, a tiež spoľahlivo fungujúceho právneho štátu.”
Niekedy sa politické komentáre predbiehajú v kritike týchto vízií s tým, že su to príliš konzumné a príliš praktické opisy, a chýba im hĺbka - duša a duch.
Francúzi volali po égalité, fraternité, liberté (rovnosti, bratstve a slobode). Američania po rovnosti a základných ľudských právach na život, slobodu a hľadaní štastia. A čo máme my? Naša Ústava začína takto:
“My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.”
V Ústave SR teda hovoríme o stáročnom zápase o naše základné práva, o spolupráci a mieri, o demokracii a slobode, o rozvoji ducha a prosperite.
Inokedy sa objavujú komentáre, ktoré naopak tvrdia, že z tých vízií sa ľudia nenajedia, a sú to pre nich len také “slniečkárske žvásty”. Chcú počuť konkrétne na aké sektory v ekonomike sa zameriame - budeme krajina kúpeľov, automobiliek, digitálnych technológií, prípadne “Floridou” v EÚ, kam pôjde každý európsky dôchodca dožiť?
Ako to teda je? Chýba nám vízia krajiny? Chýba nám spoločná vízia krajiny? Alebo nám chýba pravidelná komunikácia tejto vízie? Je vôbec možné mať spoločnú víziu v tak rozmanitej krajine? A budeme mať vôbec trpezlivosť niekoľko desiatok rokov, aby sme spoločnú víziu zrealizovali?
Myslím si, že ľudia majú rôzne predstavy o tom, čo to tá vízia vlastne je a aká by mala byť. V každom prípade, ak ľudia pravidelne hovoria, že im chýba vízia, zrejme ju potrebujú častejšie počuť a lepšie jej porozumieť. Je však otázne, či dokážete pomenovať spoločnú víziu krajiny, za ktorú by sa postavila väčšina obyvateľov a vnímali by ju ako ich vlastnú.
Keď sa robila neslávne slávna identita Slovenska “Good idea Slovakia” (čo síce nie je vízia krajiny, no vychádza zo spoločna), jedna z vecí ktorá popri tom vznikla bola snaha definovať akí sme ako národ – z prieskumov, fokusiek a analýz vyšli tieto tri slová:
1. Rozmanité Slovensko - čo dolina, to iný kroj, iný pokrm, iná národnosť, iné nárečie, iná konfesia, vidiek/mesto - relatívne nehomogénna spoločnosť na relatívne malom území
2. Životaschopné/Vynaliezavé Slovensko - večná improvizácia, v dobrom aj v zlom
3. Svojrázne/Autentické Slovensko - čo na srdci, to na jazyku
Vízia je o budúcnosti, ale mohla by vyrastať z koreňov minulosti
Rád sa vraciam do prvej česko-slovenskej republiky a tiež do ponovembrových dní 90-tych rokov. Robím to preto, lebo najskôr nám tu dve totality prerušili kontinuitu demokratickej spoločnosti. A po nich tu bola eufória a prostredie, v ktorom sme chceli tvoriť náš nový svet. Z oboch období - pred totalitou a bezprostredne po totalite - môžme a mali by sme čerpať pri hľadaní vízie krajiny. Obé obdobia totiž tiež vychádzali z určitého historického vývoja pred nimi, a teda nesú dôležitý odkaz evolúcie spoločnosti a jej hodnôt.
Je pre mňa fascinujúce vidieť ako sa v rôznych obdobiach a prostredníctvom rôznych osobností objavuje v našom hodnotovom ukotvení “hľadanie pravdy”. Štefánik nám pred viac ako sto rokmi zanechal okrem iného aj toto posolstvo, ktoré sa stalo sľubom, ktorý skladajú vojaci OS SR: "Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť." Václav Havel pred zhruba 50 rokmi hovoril o “živote v pravde” ako alternatíve “života ve lži” - táto alternatíva bola dokonca dostupná aj v totalite ako možnosť žiť v slobode napriek ostnatému drôtu a policajnému štátu. Ján Langoš venoval celý svoj život hľadaniu pravdy, a posledné roky svojho života vytvoreniu Ústavu Pamäti Národa ako inštitúcie, ktorá by dokumentovala, archivovala a odhaľovala krivdy páchané štátnou mocou počas dvoch období neslobody v rokoch 1939 až 1989.
Druhou hodnotovou kotvou z obdobia prvej česko-slovenskej republiky je "ľudská dôstojnosť". T.G.Masaryk písal o slobodnej krajine postavenej na demokratických princípoch (ČSR bola jednou z prvých na svete so všeobecným volebným právom), v ktorej by každý mal mať právo na ľudskú dôstojnosť.
V neposlednom rade je to "boj za slobodu a demokraciu" – od Štefánika a Masaryka, cez SNP v roku 1944, Pražskú jar v roku 1968, november 1989, september 1998 až dodnes.
Ak si vezmem uvedené tri hodnotové kotvy, potom nie je náhoda, že hlavným heslom Novembra 89 bolo toto: “pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou.” Po viac ako 35 rokoch od nežnej revolúcie je pochopiteľné, že ľudia sú frustrovaní a sklamaní. Slovo “zvíťazia” sľubovalo, že ten boj raz skončí, a s ním aj obete, utrpenie, krivdy a nespravodlivosť.
Zreflektujme si čo sme sa za toto nedávne obdobie 35 rokov naučili - akú novú skúsenosť sme získali ako spoločnosť, ktorá mala konečne šancu spravovať si vlastné územie podľa seba. Mali by sme si realisticky priznať, že ten zápas nemá konca - nedôjde ku konečnému a trvalému víťazstvu. Doba sa mení, prichádzajú nové a nové výzvy, generácia strieda generáciu, a je preto pochopiteľné, že ten boj je kontinuálny. Vždy sa nájde nejaká skupina ľudí, ktorá bude chcieť uchopiť moc a zotročiť ostatných pre svoj prospech.
A keď už je reč o šanci spravovať si vlastné územie, ako to bolo počas prvej spoločnej republiky na väčšine územia Slovenska? Roľníci sa postupne začali združovať do spolkov (výmena skúseností, vzájomná pomoc), nie nadarmo vznikla strana Agrárnikov, a postupne ste mohli vidieť vznik lokálnych sporiteľní. V dedine niekto odcestoval do zahraničia, potom sa vrátil s prvotným kapitálom a začal podnikať. Začínala transformácia poľnohospodársky založenej spoločnosti cez podnikanie a vzdelávanie za vidinou prosperity. Táto transformácia bola prerušená dvomi totalitami - slovenským štátom (fašizmus) a socialistickou republikou (komunizmus/socializmus). Miesto nej prišla centrálne diktovaná “modernizácia” (konfiškácia pôdy roľníkov a násilné združstevňovanie, znárodňovanie podnikania čize krádež súkromného majetku v mene štátu, likvidácia malých kúpeľných miest,...). Zlikvidovali sa základné väzby a vzťahy medzi snahou a odmenou, zodpovednosťou a privilégiami, ako aj individuálnym úsilím a prosperitou, nehovoriac o spravodlivosti.
Potrebujeme sa vrátiť naspäť a jednou z ciest je aj táto:
“Prosperujúci domov kdekoľvek na Slovensku - všetko čo potrebujem k prosperujúcemu životu mám doma (do 50km/do 50min). Nemusím sa nikam sťahovať.”
Dediny, mestá a regióny musia byť finančne slobodné
Slovensko je rozmanité - táto krajina poskytuje rôzne možnosti pre podnikanie a prácu, ktoré vyplývajú z množstva dôvodov od prírodných (nížiny na juhu a na východe), cez historické (kde boli hlavné sídla, kde sa stavala železnica a veľké priemyselné podniky) až po geografické (obchodné a logistické trasy). Preto by miestni ľudia mali čo najviac rozhodovať o lokálnom hospodárstve - ako v danej dedine, meste a regióne zorganizujú podnikanie a prácu. Väčšina ľudí na Slovensku nerozlišuje medzi štátnym, obecným a župným. Je tu taká mylná predstava, že štát “zorganizuje” dediny, mestá a regióny a pošle im peniaze na prevádzku. Prepáčte, ale štát nemá vlastné peniaze – berie ich od Vás - od ľudí a firiem. A štát nemá ani znalosť o všetkom čo sa u Vás v dedine, meste a regióne deje, takže nie je kompetentný rozhodovať o tom, čo miestni ľudia potrebujú. Nedávajme mu takúto právomoc.
Životná úroveň ľudí na Slovensku porastie len vtedy, ak porastie aj v jednotlivých dedinách, mestách a regiónoch. A to sa môže stať len, ak im štát prestane brať peniaze, ktoré vyprodukovali ľudia v danej lokalite.
Vízia by mala hovoriť o budúcnosti a na univerzálnych hodnotových princípoch stavať aj konkrétnejšiu predstavu o bezpečí a prosperite pre ľudí, nech žijú kdekoľvek na Slovensku.
Dokážeme sformulovať spoločnú víziu krajiny?
Umelá inteligencia (Gemini) sformulovala na základe tohto článku túto víziu, ktorej naplnenie by zabralo niekoľko desiatok rokov:
“Vízia Slovenska vychádza z hodnôt pravdy, ľudskej dôstojnosti, slobody a demokracie, ktoré sú základom pre prosperujúci, bezpečný a pokojný domov pre každého človeka. Za tieto hodnoty bojovali naši predkovia, a my ako občania si uvedomujeme potrebu neustále ich brániť.
Kľúčom k prosperite je decentralizácia moci a hospodárstva, ktorá umožní ľuďom v regiónoch rozhodovať o ich lokálnom rozvoji, podnikaní a zvyšovaní životnej úrovne tak, aby mali všetko potrebné k prosperujúcemu životu blízko domova, po celom rozmanitom území Slovenska.”
