..a už som vyťahoval knižku, pretože čo iné sa dá robiť nad vrstvou nekonečných oblakov. Keby sa kde-tu neobjavila apoň nejaká tá mrňavá turbulencia, ani by som nevedel, že sedím v ošuntelej sedemtrisedmičke a nie doma v obývačke. A tak som si čítal a ubezpečoval sa, že pristávanie bude opäť niečo, kvôli čomu sa do lietadla vôbec oplatí sadať.
Dnes mám už o dekádu viac. V hlave stále sprostosti, stál som na parížskej stanici Montparnasse a strašne sa tešil na svoje prvé TGV. Žiadna kontrola, len vyštafírovaný sprievodca a už som úzkou uličkou pasíroval svoj naprataný bágel. Potom to ani moc neheglo, mihlo sa pár stĺpov a nástupíšť a..
..a zase som vyťahoval knižku, pretože ísť prázdnou lúkou, nech hneď aj tristo za hodinu, tiež nie je zrovna stimulujúce. A tak ma, mimovoľne v svetlej spomienke, napadol náš, dobou i kritikou skúšaný, Horehronec.
Horehronec je slovenský rýchlik, ktorý si trasou od kapitoly na ďaleký košický východ funieva už niekoľko desaťročí. Nikdy sa nestresuje. Keď mešká, nič s tým, na rozdiel od svojho francúzskeho kolegu, neurobí, pretože jednak pridať nedokáže a ak by to predsa len skúsil, vyleteli by mu všetky matice. A tak sa tento postarší pán radšej nikam neponáhľa a svoj pracovný deň berie s nadhľadom. Áno, taký je to šéf. A cítiť to aj v priestoroch mrviacich sa vagónov. Ľudia, zmierení s osudom, v tichosti čítajú rannú tlač, počúvajú hudbu, či chrápanie z vedľajšieho kupé. To keby meškalo TGV, určite by nejaký maník zorganizoval sociálne hnutie (úplne najkúlovejší a najnovší francúzsky termín pre obyčajný štrajk) a volal po revízii hospodárenia SNCF (to ako ich ŽSR).
Okrem toho, že TGV má úplne neoriginálny názov - Train à Grande Vitesse, čoby „vysokorýchlostný vlak" - je nudné aj preto, lebo si zaň treba priplatiť. To potom dramaticky zužuje sociálne spektrum, ktorým sa v takom vlaku možno prerezať. A tak si človek sadne do širokej sedačky a rýchlo zistí, že sa tu nič zaujímavé diať nebude. Každý sa venuje sebe a od ostatných chce mať nanajvýš tak svätý pokoj. To taký Horehronec je doslova studnica skrývajúca najrôznejšie poklady. Či už tetu s orieškami, ktoré samozrejme ponúkne celému kupé, pána, ktorý je presvedčený, že konvalikový omam úplne v pohode vyrieši celodennú hygienu, či mladíka, ktorý bol očividne dlho sám a cíti potrebu povedať vám to napriek vašim slúchatkám a nenávistnému pohľadu.
A vôbec, v TGV človek riskuje, že sa prepasie až niekam, kam vôbec nechcel. Táto sieť má zastávok síce pomenej, no o to je nebezpečenstvo vyššie. Totiž, prázdna lúka, nudné prostredie a totálna tichosť, s akou sa rúti svojou železnou cestou, jedného zložia spoľahlivejšie ako uspávač hadov. A keď zaspíš svoju zastávku, môžeš sa v pohode obrátiť na druhý bok, pretože ťa čaká ďalších tristo kilometrov surového poľa. Horehronec myslí aj na to a ako maminka ťa sem-tam decentným mixovaním prebudí, aby si si skontroloval polohu a určite sa vyhol nešťastiu. Teda, ak to za neho neurobí teta s orieškami.
Preto v Horehroncovi knižku nikdy nečítam. Vždy je predsa čo robiť. A tak si púšťam hudbu a cez doškriabané okno pozorujem dediny, kde sa zastavil čas, lesy, kde možno ešte objaviť nejakú tú srnku, funkcionalizmus socialistických staníc a ich uniformovaných prednostov, ktorým sme so sestrou kývali na každej zastávke a keď odkývali nazad, smiali sa ako šišnutí. Nikdy, nikdy ma neprepadla šedivá monotónnosť vyobliekaného business sveta.
A tak klobúk dole, pán Francúz, vystavili ste si pozoruhodný stroj, na ktorý je spoľah. Stroj, ktorý nikdy nemešká, je rýchly a pohodlný. Ale predsa len, pane, stojac nad jeho technickými plánmi a schémami, na niečo ste zabudli. Na farby, na život. Na jeho osobnosť.
Zabudli ste mu dať srdce, pán Francúz. Také, aké má náš horehronský rýchlik.
