Matúš Hollý
Milý čitateľ
Píšem Ti tento list, lebo ma trápi náš vzťah. Je akýsi povrchný, badám málo vzrušenia. A vôbec, celkovo ma opantal pocit, že máme krátko pred rozchodom. Po poriadku.
Diakritik. Poviedkuje na Sieťovke. Zoznam autorových rubrík: Societa, Človek víťazný, Hors sujet, Z prašných ciest, Z kaviarne, Nezabudnuté, Súkromné
Píšem Ti tento list, lebo ma trápi náš vzťah. Je akýsi povrchný, badám málo vzrušenia. A vôbec, celkovo ma opantal pocit, že máme krátko pred rozchodom. Po poriadku.
Deti často nechápu rodičovské rozhodnutia a dnes to bude musieť prehryznúť aj on. Ten malý bojovník. Zopakovala svoje posledné nie a razantnosťou matky sa odvrátila od syna k predavačovi. Chlapec dnes odíde bez vytúženej hry.
Ak ako spotrebiteľ nie som spokojný so službou, ktorej sa mi za moje prostriedky dostáva, vymením ju. A ani cynické to nebude. Možno teda i sektor verejný by si zaslúžil ctrl, alt a potom ten očisťujúci delete.
Pretože nemeckí rozprávkoví bratia sa mýlili, keď sa ma snažili presvedčiť o tom, že Šípková Ruženka býva vo vysokej veži, niekde ďaleko v rozprávkovej krajine. Ruženku možno stretnúť ráno na trhu, s prúteným košíkom v ruke, večer v kaviarni, či len tak, na prechode pod semaforom. A dokonca nie je jediná.
To je tak. Niečo sa stane, potom sa o tom píše. V jednom duchu, je to zlé, barikády a tak. Ibaže potom je už zrazu všetko napísané a tak akosi nie je o čom. Tých otrlých preto napadne písať opačne. Nemožno zazlievať, i to je cesta k popularite. Niekedy je však dobré držať sa základu a neodbiehať do filozofického nekonečna. Prečo teda ja, veľmi stručne, proti Gorile protestovať pôjdem.
Pretože inak je silný len na pive. Zaťať päsť a sršať hromy od špinavého stola až toť nad Tatru. Ale vonku si ruky od motorového oleja poutierať do sviatočných šiat a pod ranou susedovho krutoprísneho gossip biča pokorne nacválať do kostolného prítmia. Tak kde sú tvoje päste, Slováčisko, keď ťa bijú?
Ja osobne žiaden envirobojovník nie som. Vlastne sú mi celkom sympatické tie Kulhánkove vyjadrenia o ekoterorizme a hajlovacie meetingy Greenpeace by som rozháňal vodným delom. Ale tiež som i rádoby ekonóm a ako takému je mi blízka efektivita. A toto je ako načúrať si do studne s pitnou vodou, ktorú mám doma na dvore a potom si do obchodu bežať po pollitrový Evian.
Dnes ráno som sa tak usmieval na žľaby a holuby po strechách, že som si ho nevšimol. Fešný obleček, vejúca kravata a moderný skladací bicykel. Zazvonil.Uskočil som.A ja že: „Pardón!"A on že: „Úd!" Tento článok nebude mať hlavu a dokonca ani pätu. Čiže sa mu bude dosť zle stáť a asi aj klobúk by mu blbo sedel. Tento článok bude naivný. Ale zato nadmieru liečivý.
Fumo, ergo sum. Vtipná narážka kreatívneho študenta, vpálená bielou farbou a strapatým štetcom na sivom múre stredoškolskej „fajčiarne". Vtedy, v tmavých priestoroch pod telocvičňou, bolo fajčenie ešte in.
Hlad je náš kamarát už od nepamäti, čo je celkom presný výraz, keďže všetci tí, čo by si to aj mohli pamätať, už pravdepodobne nežijú. No a keď Bobo hladný, nechať uvrešťané deti doma Bobe, vziať z kúta oštep a s kamošmi zájsť na posed na mamuty. No, mamuty už tiež pošli, ale či je zvyšok moc odlišný i dnes, nie je tak isté.
Niekedy už človek musí mať dosť všetkých tých jedovatých článkov, ktoré sa intersieťou šíria ako nepríjemná vyrážka. A namiesto toho, aby sme ju my ostatní zasypali púdrom, ešte do nej aj rýpeme plastovým kružidlom. Aj ja mám skúsenosť z banskobystrickej Rooseveltky.
Volám sa Maťko a mám jeden rok a tri mesiace. Chodím s mamou na pieskovisko, kde sa stretnem aj s inými deťmi a ich mamami. Už viem, čo je žltá a čo je šúchačka a slnko a veľa vecí už viem, ale prečo tie naše maminy nevedia rozprávať, som zatiaľ nezistil.
Mám kamarátku, ktorá je vtipná. Je bystrá a pohotová, niekedy trošku ostrá a celý svet vie, že sa pramálo stará o to, čo si o nej myslia tí druhí. Je plytká, teda to aspoň o sebe tvrdí a často ospevuje veci, ktoré intelektuáli nenávidia. Ja však viem, že v súkromí je to citlivé dievča, vo vzťahoch neisté a tá ľadová kráľovná, za ktorú ju všetci majú a ktorej masku si prisvojila, je len jej pracovná uniforma.
A hlavne kľúče! Nezabudni na kľúče!Sadol som si na širokú sedačku, chrbtom k stene. Vždy tak sedávam, pretože rád vidím, čo sa v miestnosti deje. Najskôr som jej však symbolicky poodsunul stoličku, i keď tento zvyk nechápem ani ja, keďže to nikdy nemôžeš urobiť správne.