Mám kamaráta, ktorý takmer celý deň nosí pod pazuchou noviny. Nikdy som ho nevidel čítať ich, nikdy som ho nevidel rozčuľovať sa a nikdy som ho nepočul vyjadriť sa k ich obsahu. Ja viem, že ich nečíta, správy ho nikdy nezaujímali. Nikto ho nemá za hlupáka a ja viem, že ním ani nie je. Napriek tomu ich nosí.
Mám tiež známeho, ktorý chodí naširoko, s rukami v pästi a cigaretu drží medzi ukazovákom a palcom. Všetkým, ktorí sa mu postavia do cesty, by najradšej rozbil hubu. Ale ja pritom viem, že je to inteligentný a hĺbavý človek, ktorý má rád jar a gumové medvedíky.
Nikto z nich nie je pokrytec, nikto z nich nie je pozér. Ani o jednom nepoviem, že je nečestný a všetkým trom bezvýhradne dôverujem.
Mám tiež kamaráta, ktorý stále hovorí o svojej práci. Nikdy ju nezabudne spomenúť a jeden tak získava pocit, že to musí byť strašne dôležitý človek. Pritom je ale open plan office otrokom s vlastným headsetom a firemným kvetom. Je mi za neho trochu smutno, ale jeho príbeh si aj tak vypočujem celý.
Môj iný známy je zase naozaj skúsený v posteli. Rád experimentuje. Poznám ho však pätnásť rokov a viem, že dievčatá ho sťažka mali aj za kamaráta, nie ešte čosi viac. Dole v šenku si s ním ale aj tak sadnem k baru a robím mu wingmana. Samozrejme mi povie, že som trápny a len mu to kazím, ale nikdy ma od seba nepošle preč. Vieme, obidvaja.
Môj bratranec žil desať rokov vo Francúzsku a už žiadnu krajinu na svete nemôže milovať viac. Hlavne Slovensko, pretože tu nič nie je a hneď, ako to pôjde, odtiaľto odíde. Vždy, keď sa stretneme u starkej, tam na dedine, ale hráme farára a kto prehrá, musí si obliecť páperku a tak v tej huni zjesť ešte aj druhú misu halušiek. Má tridsaťštyri a ja viem, že do Francúzska už nepôjde.
Celé to je akási hra seba na ešte lepšieho seba. Po troške vylepšujeme svoj obraz tak, aby sme sa čo najlepšie vmestili do intervalu „obľúbeného človeka", pričom koľko spoločností, toľko intervalov. Vyberte si, nech sa páči. Doma sa len vrátime k sebe a svojim teplákom, uvoľníme kŕč a zistíme, ako obstáli naši známi.
Ja na tom ale nevidím nič zlé. Sem tam skúsiť, aké by to bolo byť niekým iným, niekým „vhodnejším". Pokiaľ vieme, k čomu sa máme vrátiť a kým nakoniec nezabudneme na to, kým sme boli odjakživa, je všetko v poriadku. Možno sa občas i bojíme a to svoje naozajstné my sa touto hrou snažíme ochrániť.
Som Matúš Hollý a pri rozhovore s vami budem pravdepodobne vážny. Budem sa tváriť zaujato a nútiť vám pocit, že sústredene premýšľam nad každou vetou, ktorú poviete. A skoro celý sa budem snažiť o to, aby som vo vás zanechal dojem rozvážneho a hĺbavého človeka. Doma si ale pravdepodobne spravím kávu a stavím sa so spolubývajúcim, kto dlhšie vydrží skákať na jednej nohe.
Mám ešte kamaráta, ktorý sa neprofiluje. Keď mu je smutno, zavolá. Nehanbí sa, že ho vysmejem. Keď je veselý, zaspieva si. Nestará sa, že si ľudia budú ťapkať po čele. I keď na našej hre nevidím nič zlé, zaspievam si s nim. Je dobré byť občas i sám sebou.
