Mala gaštanové vlasy. A vždy, keď nastúpila do monotónnosti rannej dopravy, pookrial som. Chrbtom štíhlej dlane si zotrela zadýchané okno, ako Leo s Kačenou na Titanicu a vpustila dovnútra umrachtané slnko. Ani chrchlanie Hammetovej gitary v zúfalo nemoderných slúchatkách ma nedokázalo prebrať spoľahlivejšie, ako tento jej pohyb. Noha cez nohu a hriešne dlhé čižmy. Úzky jesenný kabát, ktorý vo mne nechával pocit objať, vystískať! Koketný pohľad, napriek tomu rozvaha a bystrosť. Váza medzi pohármi, pastelka medzi ceruzkami.
A keďže ráno je všetko ťahavé, či rozbeh starej hromadnej harmoniky alebo aj takto zalepené oči tej škaredej buchty, čo sedí vzadu a obhrýza si nechty (si ju zapisujem do virtuálneho hate listu), som aj ja melancholický. A tak máme veľkú antikorovo-sklenenú kuchyňu, kde ráno sedím na barovej stoličke, čítam noviny a pijem džús, ktorý akurát odšťavila. Pretože je energická a svieža a furt ma núti behať, lebo ja len vysedávam v kancelárii a dohadujem biznis. Hej, tak mi vraví. A potom zavezie deti do školy, ale nie na nudnom rodinnom Volve, ale na dravom mestskom Nemcovi, pretože taká je. Vždy má pre mňa pripravenú nejakú britkú poznámku, ale ja viem, že to je len naoko, pretože hneď na to mi krémom natrie tvár. Vie mi zasadiť, neoštiepkuje sa. Je bystrá, v práci dôležitá a pritom si večer kľudne zájdeme na pivo a hamburger s vajcom, lebo tak sme kedysi robili. Je živá, občas ma naštve a ja sa tvárim drsne, ale hnevám sa skôr na seba, pretože viem, že ma aj tak zaraz roztopí. Tak ju uštipnem do zadku, pretože to neznáša a aspoň takto dosiahnem spravodlivosti. Máme pekné fotky a spoločne sa smejeme tým, čo na blogoch hľadajú lásku, pretože láska neexistuje a toto je to, čo by bola láska, keby existovala.
Vo štvrtok, sychravý štvrtok sedemnásteho, pristúpila na tretej zastávke zhora nejaká jej známa. Asi dobrá známa, určil som podľa ťažkotonážneho urban pozdravu, ktorý sa skladal z divokého mihania rúk a vlasov.
Prišiel napätý okamih, kedy som počúval povinný čonové smalltalk a veril, že genetika určite nemôže byť až taký cynik.
Potom bodla. Ani to nebolelo, ozvalo sa len slabé rup pretrhnutého svetra.
"Jéééžiši, ja som si asi zobrala osrané gaaťky.."
Karel Plíhal by zrejme povedal, že nemám hudobný sluch.
