Onen mladý muž bol totiž jasným príkladom sociálneho rozloženia negativizmom. Že čo to je. Ja si už ani nepamätám, kedy som cestou do práce narátal toľko vysmiatych ľudí, že by som musel obťažovať aj druhú ruku, ktorú mávam len tak pohodenú vo vrecku. Každé ráno v autobuse čumíte blbo pred seba a polovica z vás už premýšľa nad prvou pracovnou úlohou. Zaškretní kravatami škrtíte firemné PDA a ani si nevšimnete smiešneho žltého chrobáka s čiernymi bodkami, čo práve liezol po skle na dverách. Keď sa vám na ulici cudzie dieťa pochváli farebnou zmrzlinou, ani mu len nekývnete a ďalej mrvíte šedivý chodník. A sami ste šediví, akoby vás vyrobili v závodoch Tesla. A ešte tak aj šumíte. Čiernobiele zrno, nič nehovoriace, navždy ohlasujúce výpadok signálu.
Človek by povedal, že ak sa dá s úsmevom kupčiť, dávno ste ho odpredali a to dokonca hlboko pod cenu. Ale sa nedá, tak kde ho dočerta máte? Vo vrecku? V trezore alebo doma pod matracom? Je tak cenný, že ho vyťahujete len na zvláštne príležitosti? Svadby a promócie? A nie je to s úsmevom náhodou tak, ako s peniazmi? Že keď sa netočí, ale leží doma v ponožke, neprináša zisk? A že naopak podlieha inflácii pesimizmom?
Ale dosť už bolo, ja tomu cyklokravaťákovi zvíťaziť nedovolím! Nebudem aj ja krvilačne vyhľadávať nevinných obdivovateľov holubov a striech, nebudem im cengať na nervy a nadávať ako pohonič. A zachránim aj vás, hľa, ordinujem vám liečbu:
Každý jeden z vás teraz do diskusie povinne pripíše jeden pozitívny príspevok - niečo, kvôli čomu sa dnes musel usmiať. Hocičo, hocijako, trebárs aj odzadu, len nech je to vysmiate. Alebo trebárs len zaželá pekný deň a sľúbi, že sám si ho poctivo užije. A ja zase sľubujem, že ich všetky prečítam a budem sa nimi kŕmiť až do prasknutia. Brucha, či úsmevu. A privítame aj tradičných haterov. Ak budeme veselí, určite, aspoň na chvíľu, oliečime aj ich.
S vašim dovolením, začnem ja:
„A vy kam, mladý muž?", zahatal mi cestu vrátnik.
„Ale veď to je náš nový stážista, čo nevieš? Taký fešák, aha.", vrátila mu veselá teta, ktorú som už niekde videl. Poďakoval som sa a myslím, že aj s vrátnikom ešte budeme kamaráti.
Keďže som však prišiel skôr a vlastnú kartu od dverí ešte nemám, mal som problém aj o tri poschodia vyššie, keď mi cestu zahatali dvere, pre zmenu mlčiace.
„A vy ešte nemáte kartičku? Ja vám otvorím, počkajte," oznámila mi právnička, ktorú si, naopak, pamätám veľmi dobre.
„A keď budete potrebovať, zazvoňte tuto na sekretariát a usmejte sa do kamery. Tam sedia také mladé baby a vám s tým vašim úsmevom určite otvoria." Zasmiala sa a popriala veľa úspechov.
A ja? Ja som dnes uveril, že som fešák. A mám preto pekný deň.
