Začali sme si niekedy pred rokom v zime. To bolo fajn, voňali sme si noví a Ty si javil záujem. Lúskal si sa mojimi duševnými riadkami a objavoval stále novšie čriepky. A často si sa po ne vracal, zbieral ich do smaltového hrnčeka. Boli to krásne časy. Sedeli sme spolu na brehu webu, ja na jednej strane, Ty na tej druhej. A sedelo sa nám fajn, ja som štebotal, ty tľapotal a tak nejak plynul sloh. Tvoja sviežosť.
Potom sa zatiahlo. Začali pršať poníkovské a národniarske mláky a Ty akoby si sa načisto zopsul.
Klikáš hlava nehlava, hocijakej frnde, čo sa ti okolo boku obkrúti, nasypeš do gágora za hrsť krikľavých eufemizmov. Ktoré predtým patrili zmyslu. Podvádzaš ma s kdejakou bulvárnou štetkou, pretože je senzačná. Civíš na jej povrchnú hruď, ako srnka na autostope a aj očami svietiš alebo len presvitáš a ukradnuté Ti je, že pod silikónom nemá ani za hrsť pointy. Jednoduchosť. Tá pobehlica.
Čo sa s Tebou stalo, drahý môj.
Ráno vstaneš, ani sa na mňa nepozrieš a hneď sa zvítaš s prvoplánosťou. Hovoríš, tak od boku, že nemáš čas a že preto ju potrebuješ. Priamočiarosť. Výhovorka. Dávno si sa odučil hľadať zmysel i tam, kde možno nebol, pomaličky rozbaľovať šúplaty horkej kože, kým si sa dostal k sladkému jadru. O to sladšiemu. O horkosť sladšiemu. Ktoré som Ti s radosťou dal, nech nasaješ všetku tú napínavú dužinu, čo som vkladal do svojich vinšov. Na lopatu. Rýchlo sa prepracovať k onomu výkriku, obalenému v pozlátku sprofanovanej salónky. O ktorej dávno vieš, ako bude chutiť a že Ti nakoniec musí v tej hube stŕpnuť. Jedna veta, neohrabane schovaná v balaste slamových chuchvalcov. Ničí Ťa ako vidly, primitívny nástroj narýchlo a na kolene zahrabaný v primalej kôpke nahnívajúceho sena.
Kde sa odčítala Tvoja vášeň. Tvoj Indiana Jones, ktorý sa písmeno po písmene pídil po myšlienke, dobre stráženej, o to chutnejšej. Prečo sa nechávaš zlákať lacnými výkrikmi natrhnutých pančúch, len tak postávajúcich na vyblýskanej ulici. Nevojdeš už do tichej uličky, do stuchnutého antikvariátu starého Leleka. Po zmysel, po Sinuheta, ktorého si vymenil za Langdona, pre Hosta, ktorého zakrývaš „Pravdou". Prečo hľadať učupené pointy, zabalené v lyrike, keď môžes chrápať s pompéznymi topkami. Odhalenými. Nero-zum.ie.š.V i.acT ej h..r...e....
Nie navždy Tvoj.
M.
