O tom netreba zoširoka. Vlastne ťa to prvýkrát udrie do čela niekde pri nedeľnom obede, kedy ťa mama napomína, že si radšej nemáš robiť problémy a že buričov je už aj tak dosť. Ale potom v zátylku zašteklí otázka, načo sa štrngalo po námestiach a spievalo o strihaní ostnatých drátov?
Žijeme tak v mestách, kde je oným šéfdrábom vodič trolejbusu. Stojím vo dverách už dobré tri minúty, vicišpán čumí pred seba a je neuveriteľne nad vecou, ja zase neveriac pozerám na neho. Asi vyzerám hlúpo, lebo naveľa mi to vysvetlí: „Najprv asi hodím peňáze, nie?" Tak mu hovorím, že sa nemožno čudovať tomu, že bystrická MHD skrachovala a dopravu zabezpečujú Zvolenčania. Asi nepočul, lebo tvrdí, že sa „nepohneme, kým nedám peňáze" a tiež niečo o tom, že nemám zbytočne provokovať. A ja že mám dobré srdce mu pokojne vysvetlím, že on mi dá lístok, ja jemu peňáze a ak sa mi to s ním stane ešte raz, pokojne si na nete dohľadám číslo na jeho oblastného oberdrába. A to už sa do mňa pustil i zvyšok toho parádneho dostavníka. Že zdržujem, deti pištia, v Kaufláči sa znižuje šanca, že ešte dostanú cukor po evri desať. Ale kto koho naozaj zdržuje?
Dvadsať a dva rokov čakania a jeden dostane pocit, že vlastne na Godota. Ako raz napísal Terry Pratchett. Hovorí sa, že na svete sú dva typy ľudí. Sú tu tí, ktorým keď pred nos postavíš poloprázdny pohár vody, povedia: pohár je poloprázdny. A sú potom tí, ktorí hovoria, že pohár je poloplný. Svet však patrí tým, ktorí sa pozrú na onen pohár a povedia: Čo s tým pohárom je? Prepáčte! Haló, prepáčte, toto je môj pohár? To si nemyslím. Môj pohár bol plný! A navyše to bol omnoho väčší pohár!
Cynicky povedané, svet patrí tým, ktorí si vedia otvoriť hubu. A možno keď prestanem päsťou drviť špaky na zelenom obruse miestneho šenku, ale začnem ňou drviť červený stereotyp včerajšej doby, kde nie ja, ale bodkovaná zástera, čo rozdávala mandarinky na prídel bola šéfom, nestane sa, že by som dostal studený rezeň*, štekajúceho úradníka, či premúdrelého vrchného, ktorý vidí tak nanajvýš dvadsať minút dopredu, kým si ten rezeň zjem a zaplatím. Heh, ako ten, čo mi na dvojnásobné ceny počas brnenskej veľkej ceny, ktoré pred hodinou ešte neplatili, povedal, že „velká cena, velký ceny" a ešte si aj spokojne chrochtol nad tým, aký dobrý frk vymyslel.
Nauč sa, Slováčisko, že šéf si tu ty. Plačeš, že nič nemáš, ale keď ti dávajú, nevezmeš. Porazenecké cítenie dopredu poskytne pocit ublíženia a krivdy. A potom sa budeme do pŕs tĺcť, že aha, akí sme vysokí, slovanské jedle.
Otvor peňaženku, vyvaň z nej strach a konečne príjmi zodpovednosť. A keď sa ti niečo nepáči, vyber zo zubov špáratko a pichni do spoločnosti. Čo ty vieš, možno to bude už tvoje prvé vnúča, čo ti za to raz poďakuje.
* Spájať kritiku spoločnosti s rezňom sa vskutku môže zdať cynické. Ale kedy človek hromží najviac? Keď nie je poriadne nachovaný.
