Ukradnem vám preto vaše klady. Okradnem svojich kamarátov o všetko to, za čo si ich ľudia cenia.
Jednému jeho prirodzený humor. Ten mi pomôže v trápnych situáciách a navyše je to teraz v móde. Rozosmejem ju tak, že porozlieva kávu po bielom obruse.
A tebe zase šarm. Jemný úsmev a vzletné „hm", ktorým začneš odpoveď na akúkoľvek otázku. Asertívny prístup, ktorý ju však presvedčí o tom, že všetko sa točí okolo nej. Sŕkači kávy, moletná čašníčka i akýsi daňovák, ktorý si iba prišiel kúpiť cigarety, to všetko zmizne a ona bude vidieť len nás dvoch, obklopených tmou za sliepňavou lampou.
A on? Jeho okradnem o ten srdečný smiech, ktorý vo mne necháva pocit výnimočnosti. Nie je silený, je krátky, ale zato hlasný a rázny a ty máš chuť pokračovať len preto, aby si ho počul ešte raz. Predvediem jej ho a ona sa trošku zapýri. Potom váhavo posunie ruku dopredu, k nablýskanému popolníku, ku ktorému sa sem tam natiahnem.
Tebe scudzím ten tvoj stoický kľud. Nerozohníš sa nad nijakou témou. Nezačneš horlivo argumentovať, pričom ti je jedno, kto naproti tebe sedí, hlavneže máš komu predviesť svoj vnútorný boj. Len mávneš rukou. Rozvážny, pomyslí si, chladný, ale aj tak pútavý. Niečo na ňom je a to ma dráždi. Ruku nechá tam, kde je a prstami na tej druhej si prehrabne blonďavé vlasy.
Odvahu a spoločenskú bezprostrednosť ukradnem zase jemu. A bude mi jedno, či sa poznáme alebo nie. Viem, čo chcem a vezmem si to. Nebudem pán tajomný, ktorý čaká na to, až sa uloví sama. Napichnem slová na háčik, ako mrviacu sa dážďovku a budem ťahať a ťahať, až kým ju nebudem mať vo svojej sieťke.
A žiarivý úsmev? Ten zoberiem svojej sestre. Každý jej ho závidí, aj ja. A budem sa na ňu ceriť, za každej okolnosti a vytvárať zo seba chutného macka. Celú ju pohltím, ako ona Stena v klipe od Pink Floydu. A už nikdy nepustím.
Lenže čo potom zostane zo mňa? Gumený obal, spolovice naplnený negatívnymi vlastnosťami, len tak pohodený na dlážke. Budem sa naň pozerať z výšky a časom mi príde úplne absurdný. Ako starý sveter v skrini na chodbe, nad ktorým len pokrútiš hlavou a do prázdna sa opýtaš, ako si ho niekedy mohol nosiť. Roztrúsený, ako to čerešňové lístie na dvore, kde som pred minútou zahasil špak. Čierny fľak na ružovom podklade. Fľak. A stal by sa zo mňa umelý robot, ktorého dokonale funkčné súčiastky držia pri sebe. Efektívny, no neosobný. Chladný, s pohľadom, ktorý preniká cez vás, akokeby ste tam ani nestáli.
Som hlupák. Otvorím oči a uvedomím si, že predsa existujú ľudia, ktorí ma majú radi takého, aký som. Uvrčanú herečku, stále v pohybe, nevyspatú a kritickú. Nikdy som nebol sám, vždy tam bol niekto pre mňa a nikdy sa nepýtal, prečo nemám šarm a k nemu chladnú hlavu. Jedinečný mix, ktorý predsalen priťahuje tých niekoľko tvárí, ktorým stačí aj môj obyčajný, nežiarivý úsmev. Ktorým dôverujem a oni dôverujú mne. Za moju srdečnosť, za môj charakter.
Kývnem na čašníčku a zaplatím. Vonku dva neosobné dotyky líc a neurčité zbohom. Nie sme pre seba, vieme to. Opýtam sa, či jej mám zavolať taxi a potom už len vzďaľujúce sa klopkanie jej opätkov. Pritiahnem si šál a pohnem sa do chladnej noci. Za svojimi kamarátmi, so sebou samým.
