Zastavil som sa na ňom i dnes a s pohľadom na práve odchádzajúci vlak som si zapálil. Vzduch sa nehýbe a tak sa nechce ani modrému dymu. Stojí mi pred očami a tvári sa, že mu je fuk. Je lenivý, ani rozplynúť sa mu nechce. Slnko už vyšlo spoza strechy obecného úradu a začalo hriať. Ja ale stojím v chládku dvoch obrovských líp a je mi dobre. Pomaly sa nadýchnem. Vo vzduchu cítiť zmes materinej dúšky, vyfúknutého dymu a spálenej nafty teraz už odídenej lokomotívy. Zostalo ticho. Iné ticho, nie to z mesta, keď človek pozatvára okná. Ticho odídeného vlaku a rozpŕchnutých cestujúcich. Ticho zamknutej stanice. Je všade. Hučí mi v hlave, pritom príjemne a ja mám pocit, že i ten čas, večný nepriateľ, nakoniec rezignoval a akosi zoželatínovatel.
Azda preto ma tak naštval. Vytrhol ma z príjemného niekde a surovo postavil sem, do reality. Že či mám na tú cigaretu dosť rokov a čí vlastne som.
„A čo vám je, prosím vás, do toho?", odpovedám charakteristickým sebavedomím mladej generácie. Tej, ktorá zožrala patent na všetko a svoje práva, ako i vedomie o sebe má zažraté niekde za hrudnou kosťou. „Čas sa zmenil, už nie sme deti všetkých a vy zase naši rodičia."
Ej, ale či sa zmenil. Vyrástol som. Teraz som hrdina novej krvi, budúcnosť národa a neohrozený pragmatik, demokrat, ochranca súkromia s preplneným fasciklom občianskych práv pod bledým ramenom, ktorým sa oháňam pred akýmkoľvek neovereným vzťahom, čo sa na mňa na ulici lepí ako otravná mäsiarka. Ja vás spasím, pane, na počkanie, len sa ma prosím nedotýkajte.
Vyrástol som kam. Do anonymova, do neutrálna. Nikde. A on nechápal, zamrzol so strateným pohľadom, kedy nevedel, čo „zlé" sa vlastne stalo a kedy, či to spôsobil on a či ten fajčiaci horlivec. On nepochopil, ja som vytriezvel.
Zahodil som cigaretu a pobehol za jeho ťažkými čižmami. „Ujo ja som od Lelekov. Od Zonky a Milana.."
