Ďalšia návšteva u Sovičky. Pomohla.
Čas plynul ako rieka pokojná a mne bolo fajn. Myslel som si že, už mám najhoršie za sebou. Mýlil som sa. Bol koniec apríla, večer. Začal som pociťovať tlak na hrudi, ale celý deň mi bolo akosi nedobre. Tentoraz to bolo vážne. Telíčko sa roztriaslo. Myslel som si, že asi umieram. Mamine hovorím nech volá sanitku. Rýchlo, je mi strašne zle. Triaslo ma ako vibrátor. Už ma len hodiť do vane, pridať prací prášok a máme vypraté.
Humor je vážna vec!
Prichádza sanitka a tetuša lekárka mi hovorí aby som sa ukľudnil.
Sto čertov do mňa!
Jebe ti?
Nevidíš ako ma trasie, mám strach o svoj život a ty zadreš takú kokotinu? Bol som veľmi nasratý. Ako sa môžem ukľudniť? Podáva mi tabletku magnézia. Poctivo papám, pomáha, som pokojnejší a ja jej Ďakujem.
"Tak čo, pán Kollárik, chcete sa ísť vyšetriť do nemocnice?" navrhuje môj anjel.
Neprotestujem. Idem s nimi.
Z nemocnice ma vyzdvihol brácho a ja som bol rád, že som opäť doma. Doktor zo špitálu mi dal tabletky od úzkosti. Toto ja jesť nebudem. Spapal som. Poslušne.
Po Veľkej Noci som sa vybral k pani obvodnej doktorke. Ta ma predpísala k psychiatrovi. Došiel som tam, napísala lieky a hajde si odfajčiť pečeň. Však čo, vymeníme novú. Bude reklamácia :-)
Lieky od úzkosti zabrali, antidepresíva nie. Po čase si moje telo vytvorilo voči týmto liekom ochranu. Prestali účinkovať. No fasa, som v peknej riti.
Bolo leto, zatiaľ čo si iní užívali počko, ja som sedel doma. Bál som sa vyjsť medzi ľudí. Bál som sa, že sa to môže zopakovať. Akonáhle som vyšiel von z domu, prejsť sa alebo do obchodu, zmocnil sa ma strach a divné pocity. Keď som s tým bojoval, začala ma bolieť hlava. Celý utrápený som žil takto 4 mesiace. Samozrejme že boli aj svetlé okamihy, víkend v horách napríklad, nejak som tu cestu vydržal, pretože hory sú liek.
Prestávalo ma to baviť. Musí predsa existovať cesta von z tohto problému...
