Chronickým problémom cestovania po Malajzii je doprava. Ak máte len voľný víkend a snažíte sa využiť celý čas naplno, bez auta to jednoducho nepôjde. Cameron Highlands je vzdialené od KL asi 200 kilometrov čo teoreticky trvá asi 3 hodiny pretože cesta smerom do hôr je veľmi úzka a kľukatá a posledných pár kilometrov vám zaberie polovicu času. Autobusy jednoducho odchádzajú v tak nevýhodných časoch, že dostať sa tam bez precestovania polovice dňa je prakticky nemožné. Takmer všetky diaľkové autobusy začínajú ráno až o 9 a večerný autobus jednoducho neexistuje. Cesta autobusmi ktoré prichádzajú priamo do Cameron Highlands trvá viac ako 4 hodiny, čo je fakt priveľa.
Pohľad z okna hotela.
Keďže som mal dojem že čas je to najdrahšie čo mám a v KL som sa začínal dusiť, zvolil som cestu najpriamejšiu a šiel taxíkom. Bola to zatiaľ najdlhšia cesta taxíkom po Malajzii. Navyše keď sme mali za sebou už polovicu cesty lesom, oproti zastavili policajti a odkázali, že na ceste je prevrátený kamión a bude uzavretá na naurčito. Zostať niekde v blízkom meste som odmietol ,a tak nasledovala ešte asi 100 kilometrová obchádzka. Vodič vytrénovaný jazdami medzi KL a Genting Highlands zvládal cestu lesom po veľmi kľukatej ceste úplne dokonale. Cesty sú plné zákrut kde nevidno oprotiidúce auto ani keď svieti, preto sa takmer stale trúbi. Iným benefitom sú skupiny motocyklistov ktoré zaberajúc celú cestu niekedy ani nemajú zapnuté svetlá. Vidieť v noci auto alebo motocykel bez zapnutých či s nefunkčnými zadnými svetlami nie je vôbec zriedkavé.
Hotel v Tanah Rata.
Ak cestujete v noci do Cameron Highlands, môžte si všimnúť niečo veľmi zvláštne. Celé kopce sú posiate kobercom svetiel a v noci to vyzerá nazoaj nádherne. Celé lány čohosi a nad tým reťaze žiaroviek. Pri jednej takej sme sa nakoniec zastavili a žiarovky svietili na nejaké zeliny. Nešlo mi do hlavy ako sa take niečo môže oplatiť pri hocakej normálnej rastline v takom obrovskom meradle. Neskôr som sa dozvedel že sa takto rýchlia kvety na farmách. V noci je to nádherný pohľad. Fotografie sa bez statívu moc nedarili, ale nakoniec jedna farma pri ceste ako tak vyšla.
Rýchlenie kvetov žiarovkami.
Eko, bio .. zelenina
Nakoniec som sa predsa len dostal hlboko v noci presne do hotela ktorý som si vybral. Ten pocit že cítite normálny vzduch okolo seba je neopakovateľný. V noci dokonca bola trochu aj zima. Úžasné miesto. Na druhý deň ráno som sa teda vybral absolvovať povinné jazdy. Najschodnejšie a najlacnejšie bolo dohodnúť sa s taxikárom a nechať sa prevážať z miesta na miesto.
To čím je Cameron Highlands známe, nie sú napodiv horské turistické strediská či príroda. Je to pestovanie zeleniny, ovocia, kvetov a čaju. Neviem či hlávkový šalát inde v Malajzii nerastie a bolo ho treba ísť sadiť až sem, alebo sa tu ani nič iné robiť nedá a tak všetky okolité kopce sú posiate strieškami pod ktorými rastú všelijaké plodiny. Kupodivu návšteva zeleninových fariem je jednou z najväčších atrakcií a nijaký turista sa neodváži to odignorovať. Nuž trepať sa sem z Euópy pozerať ako rastie šalát v plastových rúrach je tiež forma turistiky.
Jahody rastú ako z vody...
Hor sa do zberu...
Najobľúbenejšou je návšteva jahodovej farmy kde pestujú jahody hydroponicky. V blízkom obchodíku si môžete kúpiť jahodové produkty, od zmrzliny, čerstvého jogurtu, šťavy, koláčov, až po jahodový čaj a kávu. Jahody si môžete kúpiť už zabalené alebo ak chcete viac ako pol kila, môžete si ísť vyzbrojení košíkom a nožnicami nazberať jahody sami. Okrem jahôd tam mali aj zeleninu a kvety. Konečne už viem, prečo stojí 200 gramové vrecko zeleného šalátu v supermarkete 50 korún.
Ináč jahody chutia presne ako tie naše supermarketové, teda tak hydroponicky nijako. Ďalšími atrakciami sú včelia záhrada a záhrada ruží. Skrátka tematický park. Všade je samozrejme obchodík,kde majú spústu produktov a kopy tričiek či šiltoviek s tou ktorou témou.
Po jahodách druhou najdôležitejšou atrakciou sú čajové plantáže. Teda kopce pokryté takými nízkymi zelenými kríkmi z ktorých sa zberajú čajové lístky. Konečne teda viem, že sa majú obtrhávať tie čerstvé z vrchu. Zber čaju sa už nerobí ručne ale pomocou zberača ktorý pripomína motorové nožnice na živý plot. Prácu zberačov a šplhačov po nekonečných kopcoch robia prevažne teda asi výlučne robotníci z Bangladéšu a dostanú za to menej ako 100 euro mesačne. Napriek tomu majú to šťastie že pracujú široko ďaleko v najlepších klimatických podmienkach. Nedávno som čítal v miestnych novinách že zástupcovia rybárskeho priemyslu chcú od štátu povolenie zamestnávať zahraničných robotníkov, rozumej lacnú pracovnú silu napríklad z Indonézie pretože z domácich sa nikto nehrnie na rybárske lode za najviac ak 140 eur mesačne a riskovať pri tom časté búrky a nemenej časté prepady rybárskych lodí v Malajskkom prielive. Všetci mladí sa totiž hrnú do miest kde radšej za rovnakú mzdu sedia ako predavači v obchodoch v klimatizovaných nákupných centrách.
Čaj, všade samý čaj.
Okrem pohľadu či prechádzky po čajovej plantáži sa môžte pozrieť do maličkej fabriky na spracovanie čaju a nakúpiť si rôzne čajové výrobky vo firemnom obchodíku a nakoniec si aj posedieť v cukrárni, teda čajovni. Okrem čaju, odignorujúc čajový riad, ako exotický miestny výrobok som si kúpil prírodné čajové mydlo a to hneď z rôznych druhov čaju.
Včelia farma.
Ružová farma.
Medzi aktivity tu patrí aj turistika v pralese a to vzhľadom na príjemnú teplotu môže byť celkom v pohode. Na to však treba viac času ako je jeden deň. Po povinných jazdách farmami ma teda taxík odviezol do mesta Ipoh a odtiaľ už autobusom do Kuala Lumpur. Po tejto osviežujúcej destinácii dostávala už len jedna celkom opačná a tou bol Taman Negara.
