Dokážem usedavo ležať. Zoznam autorových rubrík: Austrália, Malajzia, Súkromné, Nezaradené, Veda a technika, O dobe kovidovej
Poslednou zastávkou na ceste Západnou Austráliou bolo prvé vnútrozemské mesto York. Podla popisov malo byt pekné a "pitoreskné". Nuz mestecko si zilo svojím v porovnaní s ostatnými velmi rušným životom. Blízkosť Perthu iba 97 kilometrov, čo je na miestne pomery takmer nič, robí svoje. Je to len niečo viac ako hodina jazdy. Posledna noc pred odchodom z Australie.
Wave Rock je čudesný prírodný výtvor, ted aspoň tvarom pripomínajúcim prevaľujúcu sa morskú vlnu. Je to vraj najfotografovanejšia atrakcia v Západnej Austrálii. A miestni si pochvaľujú príjmy z cestovného ruchu. Leží na odbočke z cesty smerom na Hyden a hneď pri nej je kempring a malé návštevnicke centrum. Oproti zas celkom pekná reštaurácia. V hlavnej sezóne tu musí byť určite rušno, momentálne však len pár ľudí, aj to je oproti ostatným miestam nával.
Posledné štyri dni cesty už boli v znamení približovania sa späť k Perthu, ted viac menej návrat. Jednotlivé denné etapy boli neporovnateľne kratšie ako na začiatku, ale hádam je aj dobre, keď si môžete prezrieť niečo z domácich zaujímavostí aj počas denného svetla. Ináč v nekonečných rovinách nie je veľkým problémom prejsť denne do 1000 kilometrov. Rýchlostný limit je 110 km/h a jednotlivé osady sú od seba veľmi vzdialené, tak sa vaša priemerná rýchlosť veľmi nezníži. Cestovať v noci sa veľmi neodporúča pretože svetlá lákajú zvieratá a prinajmenšom skončíte s rozmláteným autom. Konečne som si prečítal ako sa obsluhuje tempomat a plynový pedál som prestal používať úplne a brzdový fakticky tiež. Riadenie sa obmedzilo na krútenie volantom a sem-tam stláčanie gombiíkov ovládajúcich tempomat. 195 kW motor hnal auto presne 110 kilometrovou rýchlosťou bez ohľadu na stúpanie či klesanie cesty. Pri prázdnych a veľmi dlhých cestách Západnej Austrálie vec na nezaplatenie.
Štrvtý deň austrálskeho putovania som sa musel rozlúčiť z vnútrozemím a vydať sa na cestu späť k pobrežiu do mesta Esperance. Cesta z Kalgoorlie je dlhá asi 400 kilometrov. Jedinou významnejšou zastávkou je asi na polceste mestečko Norseman.
Out of the way. Out of this world. Takto uvádza turistický sprievodca vnútrozmie západnej Austrálie známe ako Goldfields. Mestom Kalgoorlie sa pravé vnútrozemie totiž iba začína. A pre mňa cena kompromisov. Vnútrozemie Austrálie ma veľmi lákalo. Problémom nebol ani čas, problémom bolo auto. Nie že by bolo zlé, práve naopak, príliš nové a požičané. Ani nie rok staré s necelými 24 000 kilometrami. V pohode by zvládlo cestu po suchej nespevnenej ceste, problémom bol prach a odletujúce kamienky. Nemal som to srdce pustiť sa s ním po prašných cestách. A bez toho sa vo vnútrozemí prakticky nikam nedostanete.
Kalgoorlie alebo aj Kalgoorlie-Boulder ( zrejme je to dvojmesto) je hlavným centrom oblasti ťažby zlata v západnej austrálii. Mesto je pomerne veľké a má vraj až 30 000 obyvateľov a to je na Austráliu viac ako dosť. Prišiel som v sobotu večer, a tak som celý nasledujúci deň venova obhlliadke mesta a ubytovanie som hneď ráno pedĺžil o ďalšiu noc. Predsa len po noci strávenej v lietadle a celom dni v aute človek potreboval akýsi oddych hlavne kôli jednotvárnym austrálskym cestám.
Veľká južná zem, najodľahlejší a najzvláštnejší obývaný kontinent - Austrália. Pre našinca veľmi ďaleká krajina plná zvláštnych zvierat a rastlín. Málo ľudí, veľké neobývané územia, púšte a austálsky prales - buš. A ešte kengura a austrálsky pštros emu. Chovy hovädzieho dobytka a ovcí. Toľko a snáď aj známu siluetu opery v Sydney pozná bežný človek z krajiny protinožcov. Ktoré zo svojich mnohých tvárí dokáže ukázať za 8 dní? Nijaké veľké plány len spiatočná letenka a hrubý pohľad na krajinu na mape a veľmi málo skúmania na internete. Takto sa vraj necestuje. Možno. Kdesi som našiel pekný výrok:"Tak ako si v bordeli nekúpite lásku, tak ani v cestovke dobrodružstvo."
