Matúš Lazúr
Pulau Tioman reloaded
Pulau Tioman je najväčší ostrov východného pobrežia Malajzie. Keďže prvý pobyt na ňom trval len o niečo viac ako dve hodiny, neostávalo nič iné len sa tam vybrať znovu a túto podpásovku mu vrátiť aj s úrokmi.
Dokážem usedavo ležať. Zoznam autorových rubrík: Austrália, Malajzia, Súkromné, Nezaradené, Veda a technika, O dobe kovidovej
Pulau Tioman je najväčší ostrov východného pobrežia Malajzie. Keďže prvý pobyt na ňom trval len o niečo viac ako dve hodiny, neostávalo nič iné len sa tam vybrať znovu a túto podpásovku mu vrátiť aj s úrokmi.
Do zbierky malajských horských rezortov mi po Genting Highlands, Cameron Highlands a Frasers Hill zostávali ešte stále dve miesta. Zle dostupný Maxwell Hill pri Taipingu a Bukit Tinggi ( nezamieňať s tým v Indonézii) cca 50 kilometrov od Kuala Lumpuru. Bukit Tinggi leží v rovnakom pohorí ako Genting , ale len v nadmorskej výške približne 1000 metrov. To je pri jasnom počasí na chládok predsa len ešte stále málo.
Stupňovaný odpor k vraj suverénne najhorším taxikárom na svete, praktická neexistencia verejnej dopravy mimo centra mesta ma doviedli k dlho pripravovanému ráznemu kroku. Zadovážil , teda požičal som si auto. A hneď výkvet malajského automobilového priemyslu Proton Wira (mal. Hrdina).
Juhovýchodná Ázia nie je určite miestom, kde by ste hľadali hrady a zámky či kaštiele ako ich poznáme z Európy . A už vôbec nie vo vnútrozemí mimo centier koloniálnych dŕžav. Jedno takéto miesto uprostred nekonečných palmových plantáží však existuje. Kellies Castle neďaleko mesta Ipoh v štáte Perak.
Keď sa tropická horúčava nedá vydržať, jediným miestom v Malajzii kde sa dá voľne dýchať, sú hory. Po rušnom Genting Highlands v blízkosti hlavného mesta kde síce je chládok, ale zato atmosféra pripomína Las Vegas spolu s Disneylandom dokopy a 280 killometrov vzdialenom Cameron Highlands s čajovými plantážami, farmami a neustále preprachtými uličkami, zostávajú už len menej známe miesta, kde sa dá újsť.
Malajzia patrí medzi tzv. ázijské tigre, teda juhoázijské štáty ktorých ekonomika sa v posledných desaťročiach prudko rozvíjala. Nedávno sa mi dostal do rúk článok z miestnych novín ktorý analyzoval príčiny toho, že sú Malajčania zo všetkých tigroidných štátov druhy najchudobnejší. S porovnaním toho, čo vidím okolo seba to pomaličky začína dávať zmysel.
Po nepochybne krásnych zážitokoch z cestovania po tom najlepšom, čo krajina môže poskytnúť, nastal čas prizrieť sa aj na negatíva ktoré táto krajina poskytuje bez ohľadu na záujem každému ako "pridanú hodnotu."
Prívlastok "svetový" je dnes už tak bežný, že už dávno neznamená niečo výnimočné. Aj tu v Malajzii je napríklad takmer každý lanový most niekde v lese ten najdlhší na svete. Všetko je unikátne a jedinečné, veď kto by sa už chodil pozerať na niečo všedné a obyčajné. Posledným miestom na ceste po Borneu bolo mestečko Semporna a "jedinečný a svetovo unikátny" podmorský svet ostrovov Mabul a Sipadan.
Rozhodnutie presunúť sa na posledné dni zo Sarawaku do susedného štátu Sabah bolo jednak motivované tým, že za 4 zostávajúce dni sa aj tak nedali bez auta stihnúť vzdialenejšie atrakcie a jednak som chcel nasledovať pôvodný plán, ktorý počítal s cestou okolo Sabahu z Kota Kinabalu až do Tawau. Cesta sa samozrejme začala celodenným čakaním na letisku v Kuchingu na neskorý večerný let do Kota Kinabalu. Vedel som, že za štyri dni sa toho nedá veľa stihnúť, no bol som rozhodnutý to nejako skúsiť.
Posledným cieľom v Sarawaku ostali dva národné parky blízko severozápadného cípu Sarawaku v blízkosti mesta Kuching. Cesta z Bintulu do Kuchingu meria približne 600 kilometrov čo sa odvážny domorodý autobus podujal zdolať za niečo viac ako 10 hodín. Autobusový lístok na zachovalý autobus stojí približne 10 euro a síce som nemal čas, ale ani dopredu objednanú letenku a chcel som presjť po celom pobreží od Miri až po Kuching po zemi. Tak som sedel a sedel až sme niečo po polnoci dorazili na stanicu v Kuchingu.
Cesta z Miri do Bintulu je dlhá približne 200 kilometrov čo je v porovnaní so vzdialenosťami v Sarawaku minimum. Autobus to zvládne za približne 3 hodiny. NP Similajau je mimo hlavnej cesty asi 30 km od mesta Bintulu.
Sú miesta ktoré turista musí videť a sú miesta ktoré naozaj stoja za to. Takým miestom je na Borneu Gunung Mulu. Izolovaný kus pralesa síce neďaleko od civilizácie ale predsa chránený pred každodenným zhonom. V pravom zmysle exotika.
Druhou zastávkou sa stala pôvodne plánovaná zastávka prvá. Lambir Hills NP vzdialený asi 30 kilometrov od mesta Miri. Znamenalo to vyše 100 kilometrov cesty späť. Je veľmi nevhodné dôjsť niekam až večer, pretože sa z ubytovania musíte zvyčajne odhlásiť dopoludnia. Zvolil som teda istejší odvoz autom až do cieľa ako neisté čakanie v Batu Niah na autobus. V Lambir Hills NP som sa ocitol nezvyčajne skoro popoludní a po ubytovaní som sa mohol ísť pozrieť čo mi tento menej známy NP môže poskytnúť.
Pokým Malajský polostrov je len "obyčajnou" ázijskou krajinou, štáty Sarawak a Sabah nachádzajúce sa na ostrove Borneo sú trochu iné a pre našinca exotickejšie. Sarawak má okrem iného odlišnú imigračnú politiku a aj samotní Malajci potrebujú na vstup na jeho územie cestovné doklady. Krajina je veľká, lesnatá s jednou hlavnou cestou zväčša pri pobreží. KOncom minulého roka prišla príležitosť zacestovať si Borneom čo to dá.
Nie je Malajzia ako Malajzia. Tie sú totiž dve. A tá onakvejšia je na Borneu. Aj keď Malajský polostrov poskytuje veľa nádherných miest, skutočné poklady Malajzie ležia v jej ostrovnej časti ktorá sa rozkladá na severe ostrova Borneo. Okrem prírodných krás sa tu nachádza aj poklad pre Malajziu najdôležitejší, jej čierne zlato.
Miesto, kam som sa dlho chystal ísť bolo Cameron Highlands. Rekreačné stredisko a miesto oddychu v horách, síce nie až takých vysokých, ale predsa to stačí na zmiernenie priam neznesiteľného podnebia ktoré tu vládne. Už len ten samotný pocit, že sa dá normálne nadýchnuť chladnejšieho vzduchu stojí za tú cestu. Okrem horského podnebia a prírody ponúka toto miesto aj niečo, čo by sme u nás označili za agroturistiku, a to veľmi úspešne.
Poslednou „veľkou" destináciou v Malajzii bola minulý víkend prírodná rezervácia Taman Negara. Po predošlom výlete do chladného a zatiaľ najpríjemnejšieho miesta v Malajzii - Cameron Highlands mi zostal na pláne len pravý zážitok tropického pralesa so všetkým čo k tomu patrí. Nečakal som nejaký prevratný zážitok, skôr vlhko, horúčavu a všemožný dotieravý hmyz. Nakoniec to bola celkom pekná skúsenosť.
Kto chce navštíviť tie najkrajšie ostrovy v Malajzii, celkom určite mu odporučia Pulau Perhentian. Pokým Langkawi je hlavnou ostrovnou destináciou, tieto ostrovy sú považované za najkrajšie. Keďže mám požnosť porovnať Perhentian skoro so všetkými okrem Redangu, povedal by som že najznámejšie z najkrajších.
Nádherný ostrov, tak znie v preklade z Malajčiny názov tohto pomerne malého ostrova na západnom pobreží Malajzie. Z trojice významných ostrovov Langkawi, Penang a Pangkor je posledne menovaný najjužnejší, najmenší a najmenej zaľudnený. Zároveň je to však najbližšie miesto kde sa dá uniknúť z Kuala Lumpur pred ruchom veľkomesta.
Tioman je prvý z dvoch väčších ostrovov na východnom pobreží, tým druhým je Redang. Zároveň sú len tieto dva ostrovy prístupné aj priamo leteckou dopravou a aj to len počas sezóny. Ostrov je asi 40 kilometrov dlhý a 10 kilometrov široký. Napriek tomu tam nie sú regulárne cesty, len kúsok z letiska k veľkému rezortu.