Najprv trochu faktov. Malajzia má dva hlavné časti ktoré sa od seba podstatne líšia. Jednou z nich je priemyselne rozvinutý Malajský polostsrov a druhou časťou sú obrovské prevažne zalesnené plochy na Borneu. Rozloha Malajzie je 330 000 kilometrov štvorcových s počtom obyvateľov asi 28 miliónov. A teraz pozor, dva najväčšie štáty Malajzie ( Malajzia je federácia) ležia na ostrove Borneo. Sarawak, ktorý je najväčší má rozlohu 125 000 kilometrov štvorcových a 2.5 milióna obyvateľov. Susedný Sabah s rozlohou 76 000 kilometrov štvorcových má 3.2 milióna obyvateľov. Teda ostrovná Malajzia tvorí 60 percent rozlohy štátu. K Malajskému Borneu patrí aj teritórium na ostrove Labuan, to má však len 85 kilometrov štvorcových a 90 000 obyvateľov. O priemysle, okrem ťažby ropy ktorá je hlavne v Sarawaku, je možné hovoriť len v industriálnej oblasti západného pobrežia Malajského polostrova. Napríklad elektronický priemysel je sústredený v priemyselnej zóne na najľudnatejšom ostrove Penang pri západnom pobreží.
Na polostrovnú časť teda zostáva asi 22 miliónov obyvateľov z čoho len samotné Kuala Lumpur má v aglomerácii viac ako 7 miliónov obyvateľov, teda takmer tretina populácie polostrova žije v hlavnom meste ( otázkou je koľko ľudí tu denne prípadne týždenne dochádza za prácou).
Vidiek priemyselný nie je a hlavnou aktivitou v poľnohospodárstve okrem ryže, sú obrovské plantáže olejovej palmy, kaučukovníka a v Sabahu aj pestovanie kakaa. Malajzia je najväčším exportérom plmového oleja na svete (najväčším producentom je Indonézia) a rozloha samotných plantáží olejovej palmy ( obrovké monokultúry rovnako starých stromov ktoré sa potom všetky vyrúbu a ide sa znova) je v Malajzii celkovo 45 000 kilometrov štvorcových! Teda je to 13 percent z celkovej rozlohy krajiny. Ak uvážime fakt, koľko rozlohy najmä na Borneu tvorí dažďový prales, vidno že kam sa len pozriete, všade je len a len palmová plantáž, alebo vyprahnutá zem po obnovovaní plantáže.
Čo sa týka národnostnej štruktúry tak Malajcov je v Malajzii niečo viac ako 50 percent, zvyšok tvoria číňania, indovia a potom ostatné menšiny. Na Borneu vyše 60 percent tvoria pôvodné kmene a zvyšok sú takmer všetko číňania.
Číňania prišli do Malajzie za koloniálnych čias kôli ťažbe cínu pretože domorodci sa na takúto prácu nehodili. Nuž postupne sa stali najväčšou menšinou a ovládli takmer celý obchod, čo sa Malajcom nepáči.
Tu je potrebné pripomenúť čosi o multietnickom princípe na Malajský spôsob. Veci sa majú tak, že vláda sa snaží posilniť vplyv etnického Malajského národa takzvanou Bumiputera policy. To znamená že v takmer všetkých sektoroch hospodárstva sú stanovené pravidlá na pozitívnu diskrimináciu etnických Malajcov oproti ostatným. Týka sa to prijímacích kvót na štátne univerzity, lacnejších pôžičiek dotovaných štátom, zvýhodnením firiem vo vlastníctve etnických Malajcov a podobne. Napríklad aj developer má limit koľko z domov či bytov musí povinne odpredať so 7 percentnou zľavou občanom so štatútom bumiputera. Ide vlastne o ústavne podopreté nerovné práva na základe etnickej príslušnosti medzi občanmi toho istého štátu. A nepomáha ani to, číňania sú aj pri takýchto podmienkach životaschopnejší a usilovnejší a ovládajú ekonomiku stále viac. Čo sa týka tolerancie, tak je tu silne proklamovaná v štátnom hesle "One Malajsia". Žiaľ aj tu som videl v správach protestný pochod štvťou proti výstavbe akéhosi hiduistického chrámu kde rozvášnený dav skákal na ulici po hovädzích hlavách za čo sa dočkali formálneho odsúdenia od vlády.
Malajzia má oproti ostatným tigrom ako sú Singapúr, Thajwan či Južná Kórea ledva polovičné HDP na obyvateľa oproti najchudobnejšiemu z menovanych a suverénne najnižšie mzdy.
Problém je nasledovný.
V krajine je viac ako 20 percent zo všetkých pracujúcich prisťahovalcami za prácou bez občianstva, a to hovoríme len legálnych. Jednoducho v priemysle nemá kto pracovať. Vo výrobe, rybolove, plantážach a mnohých iných odvetviach kde sa vyžaduje manuálna práca jednoducho domorodci nechcú pracovať. Priemysel tu nikdy moc nebol a okrem vlastných fariem na vidieku o nijakú manuálnu prácu domorodci nestoja. Každý by len obchodoval, prípadne posedával ako predavač v nejakom nákupnom centre za snáď ešte nižšiu mzdu ako v tej manuálnej práci. Mladí sa presťahovali do mesta za "lepším" konzumným životom a radšej posedávajú v slabo platenej práci v meste.
Je zaujímavé že Malajská ekonomika je centrálne plánovaná. Áno, Malajci majú päťročné plány. V súčasnosti plníme výzvy už 9. päťročnice na roky 2006 - 2011 a pre veľký úspech je už pripravená 10. päťročnica.
Malajzia dotuje zo štátnych príjmov mnohé tovary aby udržala umelo ich nízku cenu a tým zabezpečila základné potreby pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. V podstate sa kritizuje to, že vlastne udržuje nízke príjmy, brzdí rast produktivity práce a podporuje povaľačstvo čoraz väčšej časti populácie pre ktorú by bola trhová ekonomika hrobom. Na dotácie bolo dosiaľ dosť peňazí najmä z príjmov za ropu.
Prvým krokom ktorý sa vláda snaží spraviť je zrušenie dotácie na pohonné hmoty od 1. Mája 2010. Predajná cena 95 oktánového benzínu je momentálne 1.8 RM (1 euro je 4.85 RM) . Bez dotácie bude cena momentálne 2.1 RM za liter. V podstate to až také bolestivé nebude, pretože najprv zrušia dotáciu pre "necieľové skupiny". Teda neobčanov, cudzincov a podobne. Pre zvyšných bude dotácia na základe objemu motora auta. Na pumpe teda bude cena závisieť od nejakej karty ktorú dostanú prípadne podľa ID karty ktorá je tu s čipom a dá sa použiť na dosť veľa vecí.
Keďže na základné životné potreby tu stačí málo peňazí, nevzniká potreba zamestnancom platiť vyššie mzdy. Preto má Malajzia niekoľkonásobne nižšie mzdy ako ostatné ázijské tigre. So Singapúrom sa samozrejme nedá táto krajina vôbec porovnávať.
Žiaľ s pravou trhovou ekonomikou nemá domáce obyvateľstvo žiadne skúsenosti. Dotácie boli zavedené hneď po získaní samostatnosti v sedemdesiatych rokoch a trvajú dodnes. Výsledkom je obyvateľstvo ktoré si odvyklo od manuálnej práce, zvyklo na lacné bývanie, energie, základné potraviny a lacný benzín. Žiaľ, veže mrakodrapov v centre KL nesvedčia o výkone domácej ekonomiky, svedčia len o dostatku lacných robotníkov z Indonézie a ropných prameňoch v Sarawaku.
