Prakticky jediným spôsobom ako sa dostať do Gunung Mulu je cesta malým lietadlom z Miri alebo Kota Kinabalu. Kto silou mocou chce môže sa pokúsiť o komplikovanú 12 hodinovú cestu člnom po nekonečných meandroch rieky. A pre tých najodvážnejších je tu aj cesta pralesom krížom cez park z opačného konca kombinovaná s člnom.
Letisko v Mulu.
Poloprázdne lietadlo sa pomaly odlepilo od letiskovej dráhy a namierilo si to ponad rozťahané domčeky, otočilo sa chvostom k vlnám obmývajúcim nekonečné pobrežie a namierilo si to do vnútrozemia ponad neprístupný prales. Nekonečné zelené kopce so sieťou prašných ciest vyzerali ako porkčený papier. Dolu sa vinula v nekonečných zákrutách špinavá línia rieky. Bolo vidno, že cesta po rieke je naozaj výzva...
Pohľad od letiska k vrchom. Myslím si že ten strmý kopec v strede vzadu je Mt. Api. Výstup musí byť strašný...
Malé turbovrtuľové lietadlo letí nízko a let netrvá omnoho viac ako pol hodiny. Za chvíľu už krúžime nad v rokline učupeným pásom asfaltu s malou budovou vítajúcou v naozajstnom pralese.
Chalupy v okolí cesty.
Nikto sa neponáhľa a ani nieje kam. Pomaličky ručným vozíkom prinesú batožinu a vyložia na pult. Pár krokov a už ste pri ceste kde čaká celý vozový park tejto stratenej osady. Lepšie autá patria superluxusnému rezortu a mňa odváža stará dodávka smerom k areálu správy parku. Keď kedysi dávno prekonala strastiplnú cestu rozbitými cestami až sem, tak tých 5 kilometrov cesty ktorá tu je, zvláda v absolútnej pohode. Iné autá tu tak skoro nebudú, lebo cesta k civilizácii je už neprejazdná. Vraj sa tak lepšie kontroluje vstup do parku. Domorodci majú pár motocyklov ktoré sa dajú priviezť v malých člnoch po rieke. Inak úlohu bicykla, kolobežky a auta sploľahlivo plnia úzke drevené člny.
Hlavná "cesta" v pralese.
V parku je zopár dobrodruhov aj dovolenkárov ktorí uprednostnili ubytovanie vnútri parku. Blikajúci stromček pripomína že čoskoro budú Vianoce. Klimatizovaná izba v chate vnútri parku chráni pred unavujúcim vlhkom a horúčavou.
Známy tvar totemu nechýba ani tu.
Pre zarytých turistov je tu možnosť výstupu na 2300 metrový Mt. Mulu či 1700 metrov vysoký Mt. Api s výhľadom na skalné ihly. 1700 metrov nie je veľa ale na vrch a lezie prakticky po chodoch. K vrchu sa ide loďou a potom pekne na posledných asi 2 kilometroch musíte prekonať vyše 1 kilometer výškového rozdielu, teda skoro rebrík.
Samotný areál parku je za riekou cez ktorú vedie takýto most.
To najchýrnejšie je však pod zemou. Viac ako 120 kilometrov dlhé chodby boli donedávna najdlhším jaskynným systémom na svete.
Areál parku.
V parku bolo pred Vianocami málo sprievodcov, a tak skúšanie veľkých jaskynných dobrozdružstiev neprichádzalo do úvahy.
Pohľad na ústie jaskyne z pozorovateľne pod kopcom.
Prvý deň popoludní sme sa vydali na prvú obhliadku Deer a Langs Cave. Všetky jaskyne tu majú obrovský vchod na rozdiel od dverí a vstupných hál u nás. Tu ich nikto nestráži ale vstup by mal byť vždy spolu so sprievodcom.
Cesta k jaskyni.
Cesta trvá asi hodinu po rovnom chodníku, dokonca po stranách chodníka je elektrické osvetlenie. Pred jaskyňami je prístrešok kde po prehliadke vňčšina ľudí čaká do večera, čo je niečo po šiestej na pohľad na húfy netopierov vylietajúce z dier na vrchole jaskyne za potravou.
Vstup.
Ďalší deň dopoludnia je odchod člnom k druhému páru jaskyní Wind a Clearwater Cave s krátkou zastávkou v domorodej dedine spojenou s nákupom suvenírov. Pokrok dorazil aj do pralesa, síce len v podobe futbalového ihriska a tabúľ s vládnou kampaňou proti fajčeniu a samozrejme všadeprítomného dycuh konzumu v podobe reklamy na CocaColu.
V porovnaní s jaskyňami na Slovensku sú tieto iné a určite nie tak vyzdobené ako naše. Majú však taký divoký ráz čo ich robí viac exotickými ako tie naše domáce.
Cesta po rieke k Clearwater Cave.
Futbalove ihrisko miestneho kmeňa...
Vnútro úzkej chodby Moonmilk Cave.
Tretí deň som vyskúšal pešiu cestu okolo rieky smerom k jaskyniam Wind a Clearwater. Je to niečo menej ako 4 kilometre so záverečným výstupom takmer nekonečnými schodmi k jedinej jaskyni ktorú oficiálne môžete navštíviť bez sprievodcu Moonmilk Cave. Je to vlastne len taká chodba krížom cez útes nad riekou. Samozrejme je v nej úplná tma a elektrické osvetlenie sa nedá zapnúť. Baterka potom dotvára atmosféru opustenej jaskyne. Takže aspoň nejaká náhrada za najexotickejšie miestne jaskynné dobrodružstvo ktorým je asi 10 kilometrová cesta podzemnými chodbami a korytom podzemnej rieky.
Posledný deň už len oddych a popoludní odlet späť do Miri. Smer Bintulu a pobrežná rezervácia NP Similajau.
Ak by som mal možnosť vybrať si jediné miesto v Malajzii ktoré môžem navštíviť, určite by to nebolo Kuala Lumpur ale Gunung Mulu.
