Kuching pre mňa nebolo neznáme mesto, pretože som tu bol už pri návšteve Bako NP asi mesiac skôr. Voľba teda padla hneď na overený hotel. V tejto chvíli som presne nevedel ako budem pokračovať ďalej. Blízko Kuchingu sú hneď štyri národné parky. Bako NP kde som už predtým bol, Tanjung Datu NP ktorý je na samom cípe Sarawaku a je vraj prekrásny svojím pobrežím, ale v tomto ročnom období je more rozbúrené a prenájom lode pre jedného človeka by vyšiel na príšerné peniaze. Posledné dva parky sú relatívne dobre dostupné. Kubah NP je fakticky nejakých 20 kilometrov od mesta Kuching a Gunung Gading NP známy výskytom najväčšieho známeho kvetu, parazitickej Raflessie je o niečo ďalej v blízkosti mestečka Lundu.
Prvý NP Kubah som skompletizoval veľmi rýchlo. Keďže som už mal pár takýchto parkov za sobou, pozrel som si tento len zbežne. Škoda že som neplánoval zostať na noc, pretože chaty v parku boli fakt úžasné. V areáli je okrem jazierka s korytnačkami aj cestičko pomedzi vysadené palmy ktorých je v parku veľmi veľa druhov. Okrem krátkej vychádzky po jednej z trás ma zaujal nezvyčaný výskyt velikánskych pavúkov. S rozpätím nôh 8 až 10 cm aj keď s pomerne malým telom vyzerali hrozivo a boli takmer všade a svoje pavučiny si naťahali často aj krížom cez chodník.
Gunung Gading je už dosť ďaleko a najlepšie je cestovať autobusom do mestečka Lundu a odtiaľ je to zas 3 kilometre takže ak nechcet hodinu šľapať, musíte nájsť a zaplatiť niekoho kto vás tam odvezie. Samozrejme žiadna Raflessia práve nekvitla, takže musel stačiť náhradný program a prechádzka cez Raflessia Trail bez Raflessie. Musím priznať, že v tomto okamihu mi už pripadal jeden NP ako druhý a navštívil som ich skôr do počtu ako zo záujmu.
Pôvodne som mal totižto v pláne navštíviť všetky NP v Sarawaku. Postupne sa ukazovalo že aj keď by to bolo teoreticky možné aj teraz v mimosezóne, bolo by to veľmi drahé a samoúčelné. Ako som už povedal Tanjung Datu NP je veľmi zle dostupný a návšteva vyžaduje prenájom rybárskej lode ktorá vás tam musí aj čakať a navyše v monzänovom období je more veľmi nepríjemné a park nemá nijaké správne budovy ani mólo pre lode. Ďalší park známy ako rezervácia orangutanov je Batang Ai a okrem cesty autobusom vás čaká aj cesta loďou. Pravdu povediac obával som sa že v mimosezóne sa tam ani nedostanem a zbytočne premárnim drahocenný čas. Posledný je park Loagan Bunut, ktorý je vzdialený asi 130 kilometrov smerom od mesta Miri do vnútrozemia. Teda presnejšie asi 70 kilometrov od odbočky z hlavnej cesty Miri=Bintulu. Znamená to buď sa pokúsiť nájsť autobus a riskovať stopovanie v úplne divokej krajine lebo autobus zastaví ešte asi 10 km od parku, alebo zaplatiť 130 kilometrov taxík čo je predsa len už dosť veľa. Skrátka single cestovanie keď chce človek všetko vidieť sa bez vlastnej dopravy nezaobíde. Nakoniec padla voľba na pokus porkyť celé malajské Borneo a presunúť sa na pár dní do štátu Sabah. Mal som už veľmi málo času ale aj vedomie, že tak skoro toľko voľna na cestovanie mať nebudem. Nakoniec som celý deň čakal na letisku v Kuchingu na večerný let do Kota Kinabalu, hlavného mesta štátu Sabah.
Známy totem nechýbal ani pri vstupe do NP Gunung Gading.
Autobusová stanica v Lundu.
Záverom k cestovaniu Sarawakom. Hlavný ťah teda cesta tiahnúca sa zväčša pri pobreží je celkom dobre zvládnuteľná autobusom. Autobusy sú lacné ale pomalé. Ak sa potrebujete dostať z Miri do Kuchingu, tak je jednoznačnou voľbou lietadlo. Uštríte tak celý deň. Rýchlejšie ako autobus je dokonca lodné spojenie medzi Kuchingom a Bintulu, respektíve Sibu pretože loď prejde priamo cez záliv a nemusí ho obchádzať ako autobus. To by mohla byť lacná a dobrodružná varianta nekonečnej cesty autobusom. Z leteckých spoločností sa mi jednoznačne pozdáva na miestne trasy WizzAir, lietadlá sú nové, malé a celkovo to pôsobí takým nie nízkonákladovým dojmom. Najlepšou voľbou však zostáva kombinácia letov a prenájmu auta. Stihnete tak nepomerne viac a nebudete závislý od nepravidelnej autobusovej dopravy a taxíkov ktorým sa bez auta nevyhnete. Všetko samozrejme závisí od toho, na čo ste tam prilšli. Ak chcete vidieť veľa, či všetko a ako samostatný cestujúci, potom je preprava problém. A čo je best of Sarawak. Hádam Mulu, Niah a Bako NP, to je trojica najexotickejších destinácií bežne dostupných turistom. do exotickejšieho balíčka pre tých čo majú veľa času je zvyčanou destináciou Bario a Kelabit Highlands, vysočina vo vnútrozemí Sarawaku, prípadne plavba člnom a pobyt u domorodcov hlboko vo vnútrozemí. Na spoznanie Sarawaku nepotrebujete ani tak množstvo peňazí, ale veľmi, veľmi veľa času. Skromným odhadom človeka ktorý videl z krajiny pomerne dosť, tak asi 3 mesiace. Čo sa týka ubytovania, tak osobne som uprednostňoval chatky vnútri areálu NP. Má ich skoro každý, sú pomerne lacné. Za hostel v Similajau som zaplatil cca 8 euro na noc, za polovicu chaty s vlastnou kúpeľňou a klimatizáciou v Niah a podobne v Mulu cca 35 euro. To boli pravda vyhľadávané turistické destinácie a cena je za izbu, v tomto prípade by platili rovnako aj štyria ľudia. V každom parku je aj hostel, kde sa cena pohybuje pod 10 euro. Je možnosť aj stanovať, za cca 1 euro na noc. Zrejme to však nikto nevyužíva. Samotný prospekt tvrdí, že príšerná horúčava, hmyz a potom tropický lejak spoľahlivo odradí každého.
Neviem, zrejme som už na "backpackera" starý, či skôr pohodlný a keď cestujem sám, viem že mám vždy málo času, tak čo si nedopriať na staré kolená trošku pohodlia. Veď aj v pralese dobre padne sadnúť si pred televízor na pol steny, pod oknom mať bazén a krásnu záhradu... vrele odporúčam Mariott Resort Spa Miri. Je to jeden z hotelov ktorý si tých 5 hviezdičiek naozaj zaslúži. Ticho, za balkónom krásna záhrada, v nej bazén a za ním more. Čo viac si priať... A cena ešte nižšia ako za ľubovoľnú kuticu v Bratislave s výhľadom na električkovú trať.
Mariott Resort & Spa Miri
Izby na prízemí v záhrade sú najlepšie. Máte vstup priamo do záhrady a bazéna.
Výhľad na nejaký rezor či klub v susedstve.
Pláž je malá a v tomto ročnom období je more veľmi rozbúrené.
Dovidenia v Sabahu...
