reklama

Malajský sen a realita alebo " O hadoch v raji."

Po nepochybne krásnych zážitokoch z cestovania po tom najlepšom, čo krajina môže poskytnúť, nastal čas prizrieť sa aj na negatíva ktoré táto krajina poskytuje bez ohľadu na záujem každému ako "pridanú hodnotu."

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Aj tie najkrajšie sny sa lámu na pazúroch reality. Podobne aj môj vysnívaný tropický raj má príliš mnoho negatív ktoré sa z času na čas ukážu v plnom svetle aby skresali krehký optimizmus. Kôli "urgentnej práci" ktorou ma obdaril môj zamestnávateľ včera neskoro v noci a ktorá sa aj tak nakoniec musela preložiť na pondelok som musel nechať prepadnúť letenku na Borneo, a tak môžem akurát sedieť pri nejakej miestnej paródii na pivo za skoro 2 eurá a rozmýšľať, či svoj čas nepredávam svojmu zamestnávateľovi príliš lacno, prípadne príľiš veľa na to, že mi ho už nik a za nijakú cenu nevráti späť. Hor sa teda do vylievania žlče a hádzaní hromov-bleskov, kým trvá spravodlivý hnev...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Negatívne skúsenosti zo života a práce v zahraničí majú takmer vždy tie isté príčiny. Prvou z nich je zidealizovanie a podcenenie kultúrnej odlišnosti a miestnych reálií a druhou ktorá má reálne príčiny je rozpor medzi očakávaním a realitou čo sa týka toho, ako váš život bude v danej krajine vyzerať, prípadne čo všetko si budete môcť dovoliť. V prípade úplne odlišných kultúr ktoré majú úplne iné videnie sveta nadobúdajú tieto rozdiely takmer fatálny rozmer.

Takmer všetky rady týkajúce sa vysťahovania alebo aj cesty do krajín s odlišnou kultúrou znejú " get as much informations as you can" . Problém je v tom, že mnohé sa jednoducho na diaľku ohodnotiť nedá, a to, či vám daná vec vyhovuje alebo nie zistíte po čase až sami. Vtedy však býva vo väčšine prípadov už poriadne neskoro.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po úvode, či skôr povinnom "mlátení prázdnej slamy" skúsim zhrnúť, s akými problémami som sa stretol sám.

Očakávania a dôvody:

Po 4 rokoch strávených u jedného zamestnávateľa na Slovensku ma pochytila akási bilančná túžba po zmene či novom začiatku. Zistil som, že mám poslednú šancu zachytiť výhody novej doby, otvorených hraníc a všetko je ešte možné, ale už nie dlho (nikdy sa nerozhodujte narýchlo). Patrím do "stratenej generácie" ktorá dospievala v období netušených možností divokého západu na Slovensku v porevolučných rokoch. Teda už som nestihol vychutnať ani tých pár výhod, ale zato zastihol spústu negatív tej doby. Po skončení vyskokej školy neostávalo nič iné, ako vybrať sa do nášho lokálneho Eldoráda na Dunaji a po miernom fitovaní na miestne reálie zakotviť na našej najhranetejšej univerzite "na kopci nad dolinou." Po miernych záletoch k praktickejšie orientovanej susednej inštitúcii pod hrozbou krutého stretu s realitou po skočení PhD štúdia, vydal som sa v ústrety lákadlám IT sveta kde firma po upísaní vašej duše a tela je ochotná zniesť vám i modré z neba, teda aspoň v tých časoch to tak bolo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď v základnej rovnici života XX+XY = ? členka XX stratila trpezlivosť, jej riešenie sa odložilo na neurčito a do popredia sa predrala práca, práca a nič len práca.

A napokon keď po 4 rokoch projekt v ktorom som pracoval skončil, zatúžil som po zmene, a to zmene radikálnej. Je pravdou, že skôr som si predstavolval nejakú európsku krajinu, ale ulakomil som sa na ľahšiu cestu do exotickej krajiny v ktorej sa bude dať veľa cestovať tam, kde je to z európy na jednotlivé výlety veľmi ďaleko. Vrabec v hrsti sa po prižmúrení oboch očí zmenil takmer na holuba a cieľ bol jasný.

Vidina bývania pri mori alebo ľahkého prístupu k nemu, exotické výlety za pár peňazí, skrátka raj pre cestovateľa. Práca ako taká bude určite horšia, ale nie oveľa oproti rozdielom v novej na Slovensku. Bolo rozhodnuté. A aké informácie o Malajzii sa dajú nájsť na internete z domu, môže si každý skúsiť sám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Realita:

Po 24 hodinách cesty prílet do KL. Taxík do hotela celkom luxusným autom a za nie až tak premrštenú cenu. Dusno a horúčava zmiernená faktom že som prišiel v noci. Hotel za tú cenu nesmierne čistý, úplne nové zariadenie, ulica síce dýchala všetkými exotickými smradmi, ale tak uý exotika musí vyzerať. A prvé dva týždne okrem zdvorilostnej návštevy pracoviska a čakania na vybavovanie formalít úplne voľno.

Po začiatku práce začali mierne problémy s dopravou. Ráno asi 7 km taxíkom by bolo úplne v pohode, pokiaľ by som sa vkuse nestretával s v KL chronickým odrbávaním taxikárov. Ráno ešte ako tak, ale poobede v blízkosti práce taxík žiadny a cesta firemným autobusom na hlavnú stanicu a potom prestup na vlak nebola nič moc. Doprava v meste takmer neexistujúca alebo nepoužiteľná. Horúčava, hluk a špina v meste neznesiteľná.

Po piatich týždňoch v hoteli nastal čas nájsť si byt. Márne hľadanie niečoho v okolí práce motivované snahou vyhnúť sa miestnej doprave. Firma si uzmyslela sídliť v jednej z najdrahších lokalít v meste kde sa ceny ubytovania v okolí šplhajú do závratných výšok. Idea "walking distance" sa ukázala byť fatálnym krokom.

Jedinou nehnuteľnosťou v rozumnej cene je totiž kondomínium vzdialené asi 800 metrov cez kopec. Je to síce asi 10 až 15 minút cesty, ale v miestnych podmienkach je cesta peši niečím vyhradeným pre bielych bláznivých turistov. V tunajších horúčavách a neznesiteľnom podnebí totiž peši nechodí takmer nikto. Pri cene benzínu asi tretinovej oproti našim sa im ani nečudujem. Kúpa auta je však dosť komplikovaná záležitosť, hlavne ak neviete ako dlho v krajine zostanete. A tak pekne každé ráno cestujem tých 800 metrov taxíkom a späť pod rúškom tmy s výrazom nesmierneho utrpenia putujem k svojmu " prestigious address" obydliu s výhľadom na 7 prúdovú cestu po ktorej za neznesiteľného drnčania ustavične prelietavajú tí šťastnejší majitelia auta a neprestížnej adresy kde je aspoň ticho. No ale neber to, veď je tu security ( o ich význame by sa dalo diskutovať), bazén na streche ( keď ho večer o ôsmej zatvoria, tak mi je na houby), convenience store ( akási paródia na socialistické potraviny, kde okrem čipsov a čínskej polievky majú len kolu, a je navyše skoro stále zavretý), gym ( taká maličká posilňovňa je pri bazéne, a ju už zamykajú a musíte si pýtať kľúče, tiež sa tam po ôsmej večer nedá dostať), fakt že je to len 10 minút do centra či na hlavnú stanicu im neberiem, pravda len autom a pokiaľ nie je práve ranná či večerná zápcha. Absenciu akejkoľvek občianskej vybavenosti v širokom okolí zrejme vyvažuje prítomnosť dvoch obrovských obchodov s gýčovým historickým nábytkom ala Mojsejovci. Dole je pár reštaurácií ktoré sú zrejme natoľko prestížne, až sa do nich zákazník bojí vstúpiť, pretože vidieť tam živého človeka je veľká vzácnosť. Ale ani mŕtvoly v okolí nevidno, tak sa to hádam dá aj jesť bez ujmy na zdraví. Som aj hrdým majiteľom parkovacieho miesta, akurát moja prístupová karta akosi nafunguje, po návšteve správy budovy so širokým úsmevom prisľúbili vec vyriešiť, žiaľ zostalo pri sľube a karta nefunguje. Ešteže stále nemám to auto. Bývam na 11 poschodí z 13. Na dlhočiznej chodbe je na strope malá dierka a pod ňou stále po daždi mláka vody, zvláštne ako sa tam dostane, keď sú nad nami ešte dve poschodia. Pred výťahom popraskali dlaždice, vyriešili to tak, že ich povyberali na hodnej ploche podlahy a odložili nabok. Tým pokladajú vec zrejme za vyriešenú pretože už pár mesiacov to leží ladom. O tom, aby fungovala klimatizácia na chodbách môžem tiež len snívať, a tak je prechod chodbou akousi aklimatizáciu na to, čo vás čaká vonku. Skrátka prestížna adresa, to je jediné čo je z tejto budovy prestížne. O akchitektonickom stvárnení tých 50 metrov štvorcových obytnej plochy ktorá mi patrí by sa dalo tiež čosi povedať. Je to zrejme výplod najnovšej modernej architektúry, nazval by som to nefunkcionalizmus. Byt s pôdorysom obdĺžnika s rozmermi asi 12 x 4 metre je vskutku brilantne vyriešený. Uprostred tohto obdĺžnika totižto stojí akýsi menší vytvárajúc na jednej strane kuchynský kút a na druhej strane akúsi paródiu na obývací kút. vnútri je kúpeľna, ktorá sa dá akosi posuvnými dverami zatvoriť, a spálňa, ktorá sa síce dá zatvoriť až dvomi posuvnými dverami, nič to však nepomôže, lebo jeden roh je z číreho skla a stenu smerom k obývačke tvorí akási polica. To aby ste si mohli vychutnať ten zvuk z ulice cez okno.

Nábytok je samozrejme vstavaný a nedá sa nijako posunúť, lebo je prilepený ! lepidlom k stene. Praktickosť zariadenia je unikátna. Napríklad v kuchyni je maličký stôl. S tromi nohami a sklenenou doskou. Fakt že má len tri nohy som si prvýkrát uvedomil, keď sa mi raz pokúsil prevrátiť a nejako som nevedel pochopiť dôvod jeho nestability... tá jednonohá strana je totižto prisunutá k stene. Určite cena za úsporu materiálu. V obývačke je malý konferenčný stolík, ktorý sa nedá použiť na nič. Môžete na neho čosi odložiť , to je pravda. Je to ale jediný kus nábytku ktorý sa dá vyhodiť, to je myslím jeho hlavná úloha. Predstavuje flexibilný prvok dizajnu. No a vrcholom je jediné miesto kde sa dá položiť počítač, a to je asi meter dlhá a pol metra široká doska, ktorá je ničím nepodopretá natupo hranou prilepená k stene, snáď mierne zahĺbená ale vyzerá že nie, keby som položil hlavu do dlaní nad blbosťou tohto príbytku, doska sa určite odlomí a v horšom prípade vytrhne aj kus steny.

Ale mám balkón, môžem si vyniesť stoličku a sadnúť si tam, nad diaľnicu a dýchať vôňu veľkomesta a počúvať jeho zvuky ( ak mi z toho rachotu nešibne a neomdliem od smradu a horúčavy).

Ako bonus platím za tento kúsok skvostného dizajnu cenu asi o 30 percent viac ako je normálna cena. Veď som predsa bohatý človek z Európy. A to som cenu ešte trochu skresal. V období podpisovania zmluvy som si urobil prieskum cien tu a dokonca som sa pýtal na optimálnu cenu, nuž internetové ponuky boli všetky približne rovnaké a iné informácie som nemal ako získať. Skrátka úžasný obchod, zmluva na rok, v prípade výpovede strata depozitu vo výške dvojmesačného nájmu. Hovorím si, už len.... a každý víkend sa snažím odcestovať zo svojej prestížnej adresy niekam von, kde sa dá na chvíľu zažiť pocit turistu v exotickej krajine.

Cestovanie:

V Malajzii je auto nevyhnutnosť. V meste je asi 10 km modernej trate Monorail, teda vlak pohybujúci sa na magnetickom závese na vysutej T koľaji. Ide každých 10 minút. Pravda len cez centrum mesta. A pripojenie k hlavnej stanici je asi také, že musíte ísť pár sto metrov okolo staveniska v najrušnejšej a najnebezpečnejšej lokalite v KL plnej zlodejov. Druhým spôsobom je LRT teda metro, prevažne pozemné, niekde vysuté nad ulicou. Je to zrejme jediný normálny druh dopravy v meste. Dokáže byť ale neuveriteľne natrieskané. Prímestský vlak KTM je asi najpomalším vlakom na svete. Pravda ak sa vôbec dostaví na stanicu. Lebo okrem neuveriteľného nátresku ľudí, obľubuje aj vynechávať. Cez víkend ak vystihnete správny čas, tak máte vyhliadkovú jazdu. Inak hrôza.

Autobusy. Veľmi veľa malých spoločnosťí s rozheganými autobusmi a nepredvídateľnými časmi odchodu. Pravda odchádza sa až vtedy, ak vodič usúdi, že je v autobuse dosť ľudí na to , aby sa vôbec pohol z miesta. Štátna Rapid KL má pravidelnú sieť liniek. Autobusy chodia dookola po tej istej trati a priemerne idú každú pol hodinu. Cez týždeň ráno a popoludní natrieskané. U turistu sa nepredpokladá že do autobusu vôbec vstúpi. V rámci boja proti taxikárom autobus občas použijem a stretávam sa s prekvapenými a ľútostivými pohľadmi...

Taxík. Na rozdiel od vyspelých krajín, tu pomerne bežný spôsob dopravy. Už len kôli tomu, že iná doprava na mnohé miesta ani neexistuje. Cena je približne 20 eurocentov za kilometer. Presne teda 3 RM za prvý kilometer a 10 senov za každých 125 metrov. Prepočet vás ale nemusí trápiť ako to netrápi ani taxikárov. Dostať oficiánu cenu podľa taxametra,čo by malo byť zo zákona poviné, je najmä v noci ( officiálne plus 50 percent), v špičkách, na exponovaných miestach a pre turistov takmer nedostiahnuteľné. Taxikári v KL sú podľa mnohých porovnaní suverénne najhorší na svete. Najhorší znamená horší ako v Indii, Thajsku alebo v hociktorej porovnateľnej krajine tretieho sveta. Sú aj nepočetné výnimky ktoré tvoria asi tak 10 percent zo všetkých 10 000 taxikárov v KL.

1. Mnohé autá sú v dezolátnom stave. Tu totižto technický stav ani oficiálne veľa neznamená. Platí aj čím dezolátnejšie auto, tým drzejší a chamtivejší taxikár.

2. Aj v normálnych neturistických lokalitách je ešte normálna požiadavka na dvoj až trojnásobok oficiálnej ceny. V turistických sa cena podľa chamtivosti vodiča a jeho odhadu situácie šplhá do nekonečna.

3. Taxikár ide len keď sa mu chce a kam sa mu chce. A to za akúkoľvek cenu.

4. Cestujúci je povinný poznať cestu do cieľa. Okrem známych centier je fakticky nemožné aby ste predpokladali že taxík je riešenie keď neviete cestu.

Taxikári fakticky využívajú situáciu ktorú im dovoľuje neexistencia verejnej dporavy. Načo by vozili celý deň ľudí hore dole, keď im stačí celý deň čakať a čítať noviny kým sa nájde pár ľudí ktorých okradnú.

V niektorých miestach ako je hlavná stanica a letisko existuje kupónový systém ktorým sa vláda snaží trochu riešiť veľmi zlú povesť taxikárov u turistov. V praxi to znamená že v rámci mesta zaplatíte niečo menej ako dvojnásobok správnej ceny za tú istú vzdialenosť. V prípade letiska ktoré je asi 70 Km od mesta je to trochu lacnejšie, teda aspoň cez deň. Aj napriek miernej snahe polície vytlačiť taxikárov ktorí nemajú zmluvy so spoločnosťami predávajúcimi kupóny, sú turisti prichádzajúci do krajiny priveľkým lákadlom pre množstvo taxikárov ktorí sa snažia ošklbať ich hneď po príchode do krajiny.

Okrem obľúbeného športu taxikárov ktorý je rozšírený asi na celom svete - okrádania turistov, majú aj iné sofistikovanejšie spôsoby, nad ktorými sa zastavuje rozum aj otrlejším. Príkladom sú večerné spoje v nedeľu kedy sa kopa ľudí snaží dostať späť do KL. Prvý krát som to zažil hneď na prvom výlete do Melaky. Večer pekne v stánku s lístkami vyložené oznamy "vypredané". A húf taxikárov oznamujúcich vám túto skutočnosť a ponúkajúcich svoje veľmi výhodné služby. Vtedy som bol na výlete so svojím kolegom z Malajzie. Takže po pár odmietnutiach sa listky na autobus ukázali až nie celkom vypredané. Skrátka taká menšia provízia pre predavačku a pasca je nastražená. Podľa miestnych celkom bežné, podľa mňa príležitosť na priateľský rozhovor s bejzbolovou palicou. Skrátka snaha oklamať a okradnúť je tu niečo normálne.

Podobne je to aj v prípade autobusových lístkov. Hlavne na najväčšej autobusovej stanici Puduraya je kopa legálnych aj nelegálnych agentov. Hlavné slovo tu má provízia. Okrem štátnej Transnasional, patria všetky spoločnosti súkromníkom ktorý idú niekedy len vtedy, ak sa im to oplatí, teda autobus je dosť plný. Čaká sa teda až "agenti" zoženú dosť ľudí aby sme sa mohli pohnúť z miesta. Kúpením lístka od "agenta" získate zdrap papiera s načmáraným číslom autobusu, v lepšom prípade za veľmi meirnu prirážku ( niekedy výhoda lebo majú vysielačky a dokážu zohnať najbližší prípoj a ušetria vám obiehanie asi 60 okienok jednotlivých spoločností) , v horšom prípade získate len ten zdrap papiera. Čítal som aj o takej skúsenosti, že prirážka bola dosť vysoká, autobus bol akosi nelegálny, teda taký ktorý ani nemôže ísť do prietorov stanice, a čakanie na naplnenie trvalo aj 3 hodiny, ako bonus ešte chceli povyberať v autobuse po 5 rm bakšišné do vrecka. Veď spýtať sa nič nestojí.

Moje vlastné autobusové skúsenosti sú vcelku uspokojivé. Agentov som už na začiatku zaradil do kategórie zlodejov a vydriduchov a ignoroval ich. Štátna Transnasional má ako jedna z mála spoločností pravidelné linky a aj internetovú stránku s prehľadom spojov. Jej autobusy nie sú najluxusnejšie ale zato idete na istotu. Niektoré spoločnosti majú aj nové luxusné 25 miestne autobusy, ale vždy je to tak trochu lotéria a najmä pri nákupoch od agentúr platí - neveriť ani nos medzi očami. Pri ponukách od taxikárov odporúčam neveriť ani tomu že ich vidíte.

Kategóriou samou o sebe sú miestni torí si chcú nelegálne privyrobiť taxikárčením na staniciach , alebo v blízkosti nejakých turistických atrakcií. V mnohých prípadoch tam ani iná doprava neexistuje. Cena závisí od toho ako sa mu vás podarí oklamať. Vozový park takýchto podnikateľov je v zúfalom stave a oveľa zachovalejšie auto kúpite už za 500 euro.

Zatiaľ jediný raz kedy sa im podarilo ma ošmeknúť bolo pred cca mesiacom kedy som sa chcel vybrať na Frasers Hill, čo je asi 100 km od KL. Je to prekrásny horský rezort s bodovami z koloniálnych čias. Chystal som sa ušetriť. Teda taxík na hlavnú stanicu za normálnu cenu cca 8 RM, KTM zo stanice na konečnú v Rawangu cca 30 Km od KL za 4.60. Potiaľ ok. Nuž ale vlak do Kuala Kubu Baru čo je mestečko este bližšie k cieľu išiel až vešmi neskoro. Vlak bol samozrejme plný, 45 minút stáť a klimatizácia sa pokazila, skraátka otrasná cesta a tým som bol správne predvarený, už len ošklbať. Vydriduch nedal na seba dlho čakať, ale vraj nie na vrch, ale len do KKB. Hralo mu do karát že som nevedel ako je to ďaleko, a tak sa mi cena 50 RM nezdala až tak veľká. Vehikel bol niečo úžasné, tak rozmlátené pojazdné auto som ešte nevidel. Posunúť predné sedadlo sa ukázalo ako nemožné a hneď po nastúpení som si rozrezal koleno o akýsi plech trčiaci z prístrojovej dosky. Potom samozrejme musíme ešte zobrať jedného pasažiera a odviezť ho niekam. Nuž iný "taxikár" tam nebol a ešte som bol len mierne nasratý. Ale nekonečnou cestou presne opačným smerom ma naštval ešte viac, ale vraj všetko stihneme. Nuž som mu riadne vynadal že sa ponáhľam a na jeho súkromné veci nemám čas. Nuž zľakol sa a pridal plyn až som si myslel že tá kára sa rozpadne po pár metroch. Vytočila ma informácia z tabule, že KKB je len 30 km, a teda za takýto luxus som mu zaplatil viac ako by si zaslúžil. Ponuku na odvoz až hore som odmietol, na takej rachotine a s takým vydriduchom nechem v aute stráviť ani minútu viac. Na úlisnú otázku "Koľko mi zaplatíš ak ťa doveziem až hore? som mu nahlas povedal že si nájdem niečo iné ak budem mať ešte chuť niekam ísť , a pomyslel že možno to čo sme sa dohodli a snáď nie jednu po papuli ako benefit za kvalitné služby.

Nuž došli sme do KKB a stanica pustá, stanica tichá a taxík žiadny. Vraj len "private car" zastúpený akýmsi vydriduchom s autom previazaným drôtom aby sa nerozpadlo. Do cieľa zostávalo asi 40 kilometrov. Stanovil som teda skúsenosťou s vydriduchmi danú hranicu - cena v RM je kilometre plus 50 percent ako cena za to že ideme do tramtárie odkiaľ sa bude hodnú chvíľu vracať. Teda 60 RM a ani o chlp viac. To je cena ktorú akceptuje aj normálny taxík ako veľmi dobrú, nie to ešte kdejaký staničný vydriduch. Nuž zapýtal 80, hovorím 60 , postupne sa zaťal na 70 že nijako ísť s cenou dole nemôže a že čo je to 10 RM. Nuž to sú presne tie peniaze ktoré zostanú mne a ty ich neuvidíš a že sa teda pekne poberiem späť a o Frasers Hill nemám záujem. Darebák jeden, pekne celý deň zbiera tax free cash bez konkurencie, dobré podnikanie asi vymením svoju IT prácu a vyplním bussines opportunity bez stresu, pekne leháro čakať a zarábať na neexistujúcej infraštruktúre a hlúposti ľudí. Veď v tom majú aj naši domáci podnikatelia hlboké skúsenosti. Inak ak si tým posedávaním na stanici príde aj na 100 RM denne ( čo je dosť pravdepodobné) , pri tunajších cenách benzínu a investícii do tej rachotiny má veľmi slušný príjem nad úrovňou priemernej mzdy v krajine a ďaleko nad príjmami v tom zapadákove. Veď klamať, kradnúť a z ničoho neplatiť dane je ten najrýchlejší spôsob ako zarobiť v každej banánovej republike, bez ohľadu či tam banány rastú alebo nie.

Prezrel som si teda mesto, mimochodom veľmi pekné, taxík nikde žiadny. Posedel na stanici, zistil že autobus do Rawangu chodí každých 30 minút. Vyškeril sa na vydriducha keď oznamoval že 70 RM a mám poslednú možnosť a potom až večer. (Na Frasers Hill totiž vedie v poslednom úseku úzka cesta ktorá sa otvára cez deň každú hodinu len pre jeden smer.) Vydriduch posedával, sem-tam niekoho odviezol kdesi do mesta a chvíľu sa rozprával s druhým vydriduchom ktorý ma priviezol sem. Nuž predávanie obete ktoré je tu zvyčajne spojené s miernou províziou pre "predávajúceho" tentoraz nevyšlo. Vydriduchom som venoval ešte jeden pohŕdavý úškrn a nastúpil do autobusu. Ten ma doviezol do Rawangu za 3 RM rovnako rýchlo. Plus vlak 4.60 a autobus zo stanice 2 RM. Nuž, na spatočnej ceste som ušetril, a vďaka vydriduchom som ušetril ešte viac, cena za 3 dni vo Frasers Hill je totiž poriadne vysoká. A s takou "limuzínou" by sa tam ani nepatrilo prísť. Ušetrené peniažky som využil na výlet na Langkawi, tam je turistov dosť a domáci nepociťujú potrebu ich až tak šklbať. Vedia totiž, že keď ovce zderú z kože, strihať ich už nebudú...

Matúš Lazúr

Matúš Lazúr

Bloger 
  • Počet článkov:  150
  •  | 
  • Páči sa:  1 351x

Dokážem usedavo ležať. Zoznam autorových rubrík:  AustráliaMalajziaSúkromnéNezaradenéVeda a technikaO dobe kovidovej

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu