Ciest a spôsobov ako sa do Taman Negara dostať je niekoľko. Vstupné brány sú vraj štyri, jedna z každej svetovej strany. Jednou, ktorú som žiaľ nemal možnosť vyskúšať kôli prehnaným požiadavkám za prenájom lode je cesta po vode z Tasik Kenyir ktoré svojou časťou do národného parku zasahuje. Tou najznámejšou je južná cesta s centrom v osade Kuala Tahan.
Relatívne dlho som si myslel že si zakúpim jednoducho 2D1N package a dopravu na miesto, ktorá je z celého výletu najkomplikovanejšia, budem mať zabezpečenú. Týždeň však prešiel a v sobotu ráno sa mi moc skoro vstať nepodarilo, presne ako zakaždým. Prišlo teda na obvyklé „extrémne" cestovanie.
Z informácií ktoré som našiel na internetových stránkach sa mi najviac pozdával jeden názor, a to ten, ktorý hovoril že Taman Negara je prales, veľa pralesa a kto čaká že tam uvidí niečo prevratné a nie je odborník na tropické rastliny alebo živočíchy, tak sa sklame lebo uvidí „iba" les. Pravé a naozajstné outdoorové dobrodružstvo totiž zažijú iba tí, ktorí sa vyberú hlboko do pralesa na viacdennú túru. Ostatným zostáva náhradný program z dostupných „pripralesných" alebo „skoropralesných" aktivít.
Cesta do Kuala Tahan pozostáva z troch častí. Prvou je cesta z Kuala Lumpuru do mestečka Jerantut ktoré je asi 65 kilometrov vzdialené od Kuala Tahan. Oddiaľ možno ísť po ceste do dedinky Kuala Tembeling ktorá je východiskovým bodom na viac ako 50 km cestu motorovým člnom po rieke.
Pohľad na riečny prístav v Kuala Tahan.
Víkendový výlet 2D1N ktorý bol takým vodítkom aj pri individuálnej doprave pozostával z nasledovného. Cesta autobusom z KL do mesta Jerantut - cca od 9 ráno do 12. Tam prestávka na obed a transfer do Kuala Tembeling a prestup na čln ktorý by mal odchádzať o 2 popoludní. Cesta hore trvá asi 3 hodiny. Takže po celodennej ceste prídete do „srdca pralesa" asi až okolo 5 popoludní. Večer po ubytovaní a večeri v jednej z plávajúcich reštaurácií je premietanie filmu a v noci vychádzka do pralesa. Druhý deň aktivity pozostávajú z výletu k vysutému mostu „Canopy Walk" a jazde po rieke hore prúdom spojenej s návštevou miestnej dediny domorodcov a kúpaní v nejakom vodopáde. To všetko musíte stihnúť predpoludním, pretože odchod člnom späť do Kuala Tembeling je už o 2 popoludní. Späť do KL prídete asi o pol piatej. Skrátka celý čas precestujete. Cena za dopravu do Kuala Tahan v rámci programu je RM 90 jedným smerom, teda asi 18 Euro.
Plávajúce reštaurácie.
Ja som cestoval až v sobotu popoludní a cesta autobusom zo stanice Pekeliling v KL do mesta Jerantut ma stála necelých RM 17 - cca 3 euro. Došiel som tam až o siedmej večer a bol som skoro zmierený s tým, že tam budem musieť prenocovať. Kuala Tembeling je vzdialené asi 12 kilometrov a vôbec som netušil, či je tam možnosť nejakého ubytovania. Jerantut sa ukázal byť nezaujímavým a „hotel" v ktorom malo byť sídlo agentúry a kde sa vraj malo dať ubytovať som síce našiel ale pod hrdým nápisom „Bacpackers Luxury" sa skrývala ošarpaná budova a navyše sa zdala byť opustená, dvere otvorené, vnútri nik a ani na volanie nito neodpovedal. Bordel na „vrátnici" taký že sa mi zdvihol žalúdok, zrejme mimosezónna rekonštrukcia. Okrem lode mala do Kuala Tahan existovať aj pozemná cesta. Netušil som, do akej miery to cesta naozaj je a či je prejazdná aj v období dažďov pre normálne autá. Nakoniec som však ako vždy náhodne našiel človeka ktorý ma tam pekne odviezol autom. Za ušetrený čas a zachránený výlet cena bola viac ako priaznivá. Cesta tam je výborná asfaltová cesta ktorá je postavená len celkom nedávno. Vedie po palmových plantážach a jedinou prekážkou sú na nej stáda kráv ktoré si len tak spia rovno na ceste. Cestou hore som zároveň absolvoval aj „nočné safari" . Stretli sme totiž oprotiidúce safari vozidlo na ktorom akciechtiví turisti sedeli vzadu na korbe offroadu a baterkou hľadali nejaký „wildlife" na stromoch okolo cesty. Nuž keď dôjdu až k tým kravám, tak niečo uvidia... Nuž aj cesta po asfaltke sa dá speňažiť ako atrakcia. Tým pádom som ušetril cca 5 euro za túto aktivitu. Cesta trvá niečo viac ako hodinu. Po ubytovaní v celkom čistom a lacnom moteli sa lesné dobrodružstvo mohlo začať.
Hneď v prvý večer som ešte stihol navštíviť aj jednu zplávajúcich reštaurácii zaparkovaných na brehu rieky. Na druhý deň ráno pomerne skoro o ôsmej keďže som všetko chcel stihnúť dopoludnia, som sa vydal na druhý breh kde sídli lesná správa a každý návštevník je povinný sa zaregistrovať a zaplatiť registračný poplatok cca 20 centov a povolenie na fotografovanie za jedno euro. Úrad sa nachádza v najdrahšom a najluxusnejšom rezorte Mutiara Taman Negara. Keďže hneď vedľa bola šípka ukazujúca cestu k visutému mostu, nechcelo sa mi už kôli času vracať do hotela a vydal som sa rovno chodníkom k mojej vysnívanej atrakcii. Vyzbrojený fotoaparátom, v plážových šľapkách a s igelitkou s pasom ktorý som si myslel že pri registrácii budem potrebovať, vydal som sa chodníkom rovno po cestičke v smere šípok v ústrety „aktivite".
Najluxusnejší rezort v Taman Negara.
Podľa informácií mal byť most veľmi blízko, cca 500 metrov. Smerovník s údajom 1500 metrov som zobral ako bežný konflikt plánu s realitou a mierne obavy spojené s tým ako som momentálne kvalitne zaobutý na cestu pralesom som jednoducho kôli nedostatku času odignoroval. Cesta totiž vyzerala schodne a začínala sa drevenými stupňami v miernom svahu a širokým chodníkom do lesa s dosť hustými smerovníkmi tam či onam a tabuľkami s nejakými údajmi k náučnému chodníku. Už po tých cca 500 metroch ma chodník naučil že som zrejme idiot. Cesta sa totiž zúžila, miestami rozvetvila a smerovníky nejako vymizli. Nuž, veď je to predsa veľmi blízka atrakcia tak to nemôže byť problém.
Titian Kanopi, len kilometer a pol...
Nuž, pomaličly začal byť. Cesta začala byť na niektorých miestach rozbahnená a tak som musel ísť po vode a blate spomínajúc si na fakt že v období dažďov je tu vraj kopa pijavíc ktoré vlezú aj cez topánky. Cesta začala byť nejako moc dlhá a nakoniec sa zmenila na bahnistú strmú šmýkačku kde ste museli držiac sa lana zostúpiť po strmých zabahnených kamenistých zrázoch. V dobrých turistických topánkach a suchu vôbec žiaden problém. Skúste si však niečo podobné v šľapkách a o zážitok je postarané. Cesta nemala konca a bola stále horšia ale vrátiť sa nemalo zmysel. Konečne som došiel na nejakú križovatku hrdo hlásiacu len 100 metrov smerom do strmých schodov. Nuž možno mysleli prevýšenie. Moc ďaleko to síce nebolo ale šľapať do schodov bolo dosť únavné.
Začiatok cesty ešte dával nádej na príjemnú cestu.
Celý office pozostával s vežičky a predavača lístkov. Zaplatiť jedno euro a mohol som sa smelo vydať v ústrety aktivite. Myslel som že je to most vedúci ponad rieku, ale je to len síce dlhý, ale len medzi stromami natiahnutý most. Takže neuvidíte nič len les. Ďalšou výzvou pre moju turistickú obuv bolo klesanie v závere, ktoré bolo vyriešené takým úzkym hliníkovým rebríkom namiesto dosky ktorá tvorila podlahu mosta v ostatných častiach. Nakoniec som sa dostal šťastne dolu uvažujúc ako sa vyhnúť tej ceste lesom späť. Skupinka prichádzajúcich turistov dávala tušiť že šípka k Canopy Jetty bude asi tým správnym miestom. Nejako sa mi podarilo zastihnúť jeden čln ktorý ma za dosť premrštenú cenu 4 Eurá odviezol po rieke naspäť. Boli to ale tie najlepšie investované peniaze vôbec. Tých 500 metrov je totižto myslených od prístavu lodiek, odkiaľ je to len upravenou cestou po síce strmých schodoch ale nekonečne pohodlnejšie ako dva kilometre zabahnenou lesnou necestou. Špinavý ale s absolvovanými hneď dvoma aktivitami (okrem mosta aj „pochod" pralesom) vytrepal som sa späť do hotela.
Hlbšie v lese ale stále dojem turistického chodníka.
Začína blato ale cesta je stále pekne rovná.
Prvé príznaky horšej cesty.
Cesta sa kľukatí a stráca, stále však nič proti naozajstným problémom.
Konečne most.
Schody...
Druhú časť som už teda nenechal náhode. Po obede som sa dohodol na ceste hore prúdom rieky ktorá mala hrdý názov „rapids shooting". Nuž, zmierený s osudom single cestovateľa som vyplatil 28 euro za prenájom dreveného člna, pohodlne sa usadil vedomý si , že tuto nebudem musieť urobiť už ani krok som si vychutnával fotografovanie. Bolo to celkom zaujímavé a ešte lepšie by bolo ísť až kam to dá, no krátkosť času moc nedovoľovala. Celkovo je to to najzaujímavejšie čo sa dá za krátku chvíľu skúsiť. Plavba do útrob pralesa po rieke je to pravé pralesné dobrodružstvo pre tých čo nemajú záujem moc šľapať lesom.
Domorodá osada pri rieke.
Voda a les.
Domorodci bývajúci v dedinách pri rieke používajú na dopravu člny.
Na cestu späť som využil agentúru pretože som chcel absolvovať cestu člnom dolu riekou. Trvá do dve hodiny a fakticky tam nie je čo vidieť. Dolný tok nie je moc zaujímavý a celkovo je to strata času. Za čln a transfer z Kuala Tembeling do Jerantutu zaplatíte asi 8 euro. Za 160 km cestu do KL autobusom už len čosi viac ako 3 eurá.
Aj keď som prípravu odignoroval ako vždy, stihol som všetko čo som plánoval a dokonca sa to ani oveľa nepredražilo, ba povedal by som že ma to aj s cestou najatým autom vyšlo lacnejšie a nepomerne pohodlnejšie ako je cena dopravy agentúrou. Za tú by som zaplatil 180 RM za dve cesty. Moje cestovné náklady boli dve cesty KL - Jerantut autobusom spolu za 32 RM , cesta loďou späť a transfer z Kuala Tembeling Jetty - Jerantut za 40 RM a cesta autom tam 100 RM, teda spolu 172 RM. Od šoféra som sa dozvedel že cestu loďou nevyužíva takmer nikto. Miestny autobus totiž stojí len asi 6 RM a odveziete sa tam rýchlejšie, pravda musíte si naňho počkať. Takže celá doprava môže byť z KL len za cca 45 RM teda 9 euro. Ubytovanie je v chatkách aj za cca RM 60 = 12 euro na noc a dá sa aj o polovicu lacnejšie. Ostrieľaní môžu spať aj v stanoch priamo v pralese za cca jedno euro na noc. Za pár korún tak máte naozaj dobrodružstvo a la Rambo v jeho najčistejšej podobe. K aktivitám ktoré stoja za to je ešte hodno spomenúť návštevu jaskýň čo je vraj vôbec najzaujímavejšia vec.
Záverom vyjadrujem obdiv a hlboké poďakovanie bezmennému výrobcovi zrejme čínskeho pôvodu ktorého plážové šľapky v cene pod 3 euro obstáli v skutočne náročnom teste bez ujmy na tvare a celistvosti a zabránili určite nemilému výletu pralesom na boso. Zároveň ďakujem za „ľudský" prístup všetkým pijaviciam, hadom a inej hávedi ktorá tam zrejme žije, že sa zľutovali a vyhli sa bezbrannému východniarovi ktorý sa vydal do pralesa s igelitkou, na lačno, bez kvapky vody a v plážových šľapkách.
