Vyzbrojený touto informáciou a fotoaparátom, pobral som sa na stanicu Hentian Putra ktorá obsluhuje prevažne východné pobrežie Malajzie a je oveľa príjemnejším miestom ako stanica Puduraya. Našťastie ešte mali lístky, ale len na cestu tam. Popoludňajší autobus ktorý by ma dopravil späť už bol beznádejne vypredaný ale keďže som predpokladal, že je to predsa len nejaké turistické centrum, tak sa už späť nejako len dostanem.
Po nastúpení do autobusu som zistil, že aj keď sa volá Kenyir Express, turistov tam nebolo vôbec. Všetko miestny ľudia. Cesta trvala dobrých skoro 8 hodín kôli tomu, že po vnútrozemských cestách sa autobusy hrozne vlečú. Ako to v takýchto autobusoch vyzerá, keď sme začali ísť do vnútrozemia Terengganu, tak podchvíľou niekto prosil šoféra, že na tomto mieste chce vystúpiť a podchvíľou v autobuse nezostal skoro nikto a nakoniec som v ňom zostal úplne sám ako cestujúci. Všetci totižto šli len domov do niektorých dedín popri ceste. Tu nastal kritický okamih a šofér sa ma spýtal kam chcem ísť. Ešte že som si kúpil mapu a pokúsil som sa mu vysvetliť že by som rád Tasik Kenyir a nemám ani potuchy kde ten autobus presne ide, ale určite má hádam konečnú niekde kde je nejaké turistické centrum a to je presne čo chcem. Ktovie či normálne na konečnú ide keď je prázdny, pretože už bol koniec septembra a nijakých turistov široko ďaleko nevidno a vezie len domácich ľudí. Nakoniec sme sa s pomcou mapy nejako dohodli že konečná je Pengkalan Gawi čo je hlavná vstupná brána do Tasik Kenyir. Takto som sa ešte za tmy, okolo pol piatej ocitol na kdesi na zastávke, ale aspoň okolie dávalo tušiť, že je tam predsa len nejaké rekreačné stredisko. Konečná autobusu s búdkou na predaj lítskov, pekná parková úprava a nejaké budovy opodiaľ dávali tušiť že hádam tu niečo je. Po krátkej prechádzke som zakotvil v besiedke na brehu jazera a natiahol sa na lavičku. Napriek tomu, že sme boli hlboko v lese mierny vánok a vcelku pokoj od komárov spolu s pohľadom na pomaličky sa blížiace brieždenie nad jazerom vytvárali takú zvláštnu atmosféru úplného pokoja a ticha. Miesto, kde sú problémy bežného života tak ďaleko, že na nich úplne zabudnete.
Trochu neskôr, keď už bola horúčava vybral som san a obhliadku okolia. Blízko bol vraj najlepší ale určite najdrahší hotel - Tasik Kenyir Resort pozostávajúci z hlavnej budovy a z v kopci roztratených chatiek z ktorých najlepšie stáli v kopci na prehu. Mať veľa času, tak je to vžborné miesto na oddych. Trošku problém je, že areál je veľký a cesta na raňajky sa podobá malej horskej túre. Cestou som sa zastavil v malej domorodej reštaurácii či bufete kde sedelo pár miestnych ľudí a popíjali čaj či kávu. Konečne otvorili malú búdku s hrdým názvom ponúkajúcim informácie turistom a dozvedel som sa že výlet po jazere si mám dohodnúť s niekým v malých opustených búdkach na námestíčku. V jednej búdke bol nejaký chlapík a za chvíľu som sa dozvedel že nijaké lode nepremávajú, pretože turistov je tu presne toľko ako vidím, teda žiaden. Čln si teda musím prenajať sám pre seba za musím povedať dosť premrštené ceny. Zvolil som teda obhliadku nejakého vodopádu a ostrova s nejakou botanickou záhradou s liečivými rastlinami. Pôvodne som chcel ísť na dosť vzdialené miesto kde jazero zasahuje do národného parku a sú tam aj dve jaskyne ktoré si možno prezrieť. Kôli tomu, že je to pomerne ďaleko a keby som tam chcel bývať, musel by som platiť za čln dvakrát. Nuž mimosezóna. Ale tie jaskyne trošku ľutujem, hádam som mal ísť len na otočku. Ale cena sa mi zdala privysoká a v normálnej sezóne to budem mať za mnohonásobne nižšiu cenu.
Po návrate som usúdil, že stráviť noc v tomto rezorte pri hlavnej dedine by bola strata času a môžem skúsiť ešte nejaký nový ostrov na pobreží. Majiteľ člna mi dohodil nejakého chlapíka a ten ma v starej dodávke odviezol do najbližšieho mesta. V hlbokej beznádeji stojac na zastávke autobusu som pochopil, že ak nemám čakať pol dňa taxíku sa nevyhnem. Nakoniec som sa odviezol veľmi kvalitným taxíkom za normálnu cenu do prímorského mestečka Marang ktoré je bránou k malému ostrovu Pulau Kepas vzdialenému len 9 kilometrov od pobrežia. Určite to nebola náhoda, pretože tak nádherné miesto a atmosféru ako vtedy a tam, som zatiaľ nenašiel nikde. Ale to až nabudúce...
Pohľad na parkovisko člnov rozvážajúcich ľudí po jazere.
Besiedka na brehu jazera.
Ranná hmla nad priehradou.
Táto loď už neodpláva...
S takouto by sa však čo-to podniknúť ešte dalo.
V priehrade je veľa ostrovov.
Vodopád
Vchod do areálu Lake Kenyir Resorts.
Chatky rezortu nad prehom priehrady.
Z vody trčia zvyšky zatopených stromov.
V botanickej záhrade môžete ochutnať liečivý čaj z bylín.
