V pondelok ráno som sa teda pustil smerom na sever. Tam kde sa začína vnútrozemie, prázdne a mŕtve s mestami duchov.
Najďalej kam sa dá ísť po spevnenej ceste je Laverton 350 kilometrov od Kalgoorlie smerom na severovýchod. Ďalej je už len prašná cesta 1000 kilometrov vyprahnutým stredozemím Austrálie až k Uluru, slávnemu Ayers Rock, kamennému srdcu Austrálie v Severnom Teritóriu.
Keďže som mal v pláne ísť neskôr do Esperance k južnému pobrežiu, cesta k Lavertonu by znamenala 700 kilometrov cesty bez možnosti dostať sa k zaujímavostiam po prašných cestách.
Vyrazil som smerom ma sever a prvým mestom je po 130 kilometroch cesty Menzies. Mestečko ak sa to tak dá nazvať, prázdne ale nie mŕtve. Po cestách tu chodia len obrovské nakladiaky a baníci, Všade okolo sú bane, v suchom kraji nič iné nie je.
Menzies
Cesta k Lake Ballard
Z nikdajšieho rušného mesta s 5000 obyvateľmi zostalo po vyčerpaní zlata vraj len 70 obyvateľov. Všade ticho a prázdno. Len v turistickom informačnom centre sedí tetuška. To majú v Austrálii podchytené. Kemp je uzavretý kôli rekonštrukcii.
Pokúšam sa dostať k miestnej atrakcii Gormley Statues, sochám inštalovaným na jazere Ballards. Po kilometri sa však cesta končí a začína len udusený červený prach. Je to 50 kilometrov tam a rovnako spať. Počúvam klepot kamienkov o karosériu. Nedá sa , po 100 kilometroch by bolo auto doškriabané alebo prinajmenšom plné červeného prachu.
Niagara Cemetery
Pokračujem ešte chvíľu na sever. Všetky smerovky odkazujú do červenej prašnej cesty. Nakoniec sa po cca 40 kilometroch dostávam k odbočke k Niagara Dam, mestečku Niagara, parkujem auto bokom v prašnej ceste a pokračujem peši. Je už skoro večer, dostávam sa k cintorínu bývalej osady Niagara. Ticho, krásne prostredie, škoda že nemám stan. Noc na takomto mieste by bola fakt zážitkom. No pomaly sa začne stmievať a napadá mi že ak by som sa stratil v odbočkách týchto prašných ciest v tomto období, nenájdem sa nikdy. Skoro každým smerom je mnoho sto kilometrov ničoho. Čítam nápisy na náhrobných kameňoch. Skoro všetky sú z obdobia cca 1910. Mladí bratia, 22 a 23 zahynuli pri banskom závale. Mladí, starší, spomínajú priatelia, spomína manželka. Dávna história o ceste za šťastím a bohatstvom vo vyprahnutej červenej austrálskej pôde. Mnohí z nich tu našli len smrť. Aj zlatá horúčka je zrejme smrteľná. Hádam tu nestraší. Neďaleko prebehne kengura, jedna jediná ktorú som za celú cestu videl. Napadá mi, či v tejto pustej krajine žijú nejaké nebezpečné zvieratá, divé psy alebo hady. A priznám sa neviem. Jedovatú háveď by som však skôr zaradil do teplejších oblastí trópov na severe Austrálie.
Je už večer a rozhodujem sa vrátiť do Kalgoorlie a tam stráviť tretiu noc, zajtra sa vydám podľa plánu do Esperance a potom to už bude len cesta späť do civilizácie. Pustatiny austrálskeho vnútrozemia sú prekrásne, na viac však potrebujem iné vybavenie.
