Na tento ostrov som sa dostal úplnou náhodou po návrate z Tasik Kenyir. Keďže veľké a známe ostrovy ako Tioman a Parhentian som mal už sa sebou a iné boli ďaleko, voľba padla na tento menej známy ostrov blízko pevniny. Bol už Október a to okrem konca sezóny znamená aj pomalý príchod moznúnových búrok ktoré tieto ostrovy na čas zneprístupnia pre malé člny ktorými vozia turistov. Vtedy prichádza doba naozajstnej turistiky.
Neďaleko od brehu sa náhle voda zmení zo sivej a bahnistej na priezračnú modrú.
Blízko prístavného móla kde ma vyložil taxík sa väčšinou nachádzajú kancelárie sprostredkovateľov turistických služieb. Do jednej takej som vošiel a spýtal sa na cestu na ostrov. Hlavná turistická sezóna už skončila a mnoho rezortov je počas zimy zatvorených. Táto spoločnosť ešte fungovala a do člna so mnou nastúpilo pár ľudí vlečúcich obrovské nákupy z pevniny. Vysvitlo že táto nezvyčajná skupinka tvorená majiteľom a obyvateľmi rezortu KBC si vyrazila na nákupy zásob. Keďže som nemal ani potuchy o tom, na ktorom mieste ostrova chcem zostať, ponuku zostať tam som prijal.
Príjazd k ostrovu.
Ubytovanie KBC tvoria maličké chatky vzadu s niečím, čo otrlejší cestovateľ môže nazvať kúpeľňou. Cena viac než priaznivá a pritom priamo na pláži. Neviem ako to tam vyzerá počas hlavnej letnej sezóny, no tých zopár ľudí, ktorí sa tam zišli, vytváralo takú pohodovú domácku atmosféru. Nuž 6 ľudí v celom rezorte aj s majiteľom je naozaj krutá romantika. Zvláštni ľudia ktorých zavial osud na takýto ostrovček. Angličanka, asi tak 45 ktorá sem vraj chodí každý rok na 2 týždne oddýchnuť si od práce s ľuďmi. Francúz niečo cez 50 cestujúci pár mesiacov po Ázii, rusky hovoriaci chlapec a dievča a domorodý majiteľ ktorý však vyzeral viac na taliana ako na malajca. Zvláštne zoskupenie ľudí na takmer pustom ostrove v porovnaní s hordami študentov z Austrálie a Európy, čínskych a indických rodiniek, ktoré tvoria obvyklú osádku rezortov v Malajzii počas sezóny a vytvárajú tak zdanie Babylonu tesne po pomiešaní jazykov.
Jeden z rezortov na ostrove.
Títo boli iní, nie turisti, ktorých naložia do člna a vychrstnú niekde pri útese s okuliarmi a plutvami, v neodmysliteľných oranžových plávacich vestách presne podľa harmonogramu. Vychutnávajúc si svoje predplatené zážitky vyzerajú ako oranžové bóje a k dokonalosti takéhoto organizovaného zážitku chýba už len nápad naviazať ich na šnúru a ťahať za člnom nech sa svojho podmorského sveta nabažia do sýtosti. Pravý pocit pohody a oddychu sa nedá naprogramovať ani predplatiť. O čo lepšie je jednoducho ísť a ponoriť sa do vody, kedy sa vám to zapáči, ísť k tomu alebo onomu útesu a obzerať ako sa všetko hýbe a nie sú to plutvy 20 ďalších ľudí . Obísť peši ostrov, či len tak sa pozerať na neskutočne modrú farbu mora a počúvať príboj neprerušovaný zvukom reproduktorov. Prejsť sa po pláži bez nekonečných odpovedí na otázky neodbytných ponúkačov rôznych turistických služieb, ktorí najlepšie vedia čo k správnemu oddychu patrí. A potom si jednoducho sadnúť ku káve či čaju, rozprávať sa alebo sa prehrabávať v polici plnej kníh rôznych žánrov a v rôznych jazykoch. Alebo len rozmýšľať nad tým, prečo stále hľadáme miesta kde sa cítime dobre a prečo sa vždy vraciame tam, kde je ten dobrý pocit len spomienkou...
V miestach útesov sa na peši prechod pužívajú takéto mostíky.
Zátišie.
Pláž.
Zátoka.
Obvod ostrova...
Zákutie s "rezortom"
Tento obrázok sa mi páči najviac.
To isté z diaľky.
Susedný rezort.
More...
Rezort...
Súmrak.
Pusto.
Pobrežie.
Pobrežie..
Rezorty...
Tu sa veru človek netlačí...
